S Milanom som chodila od svojich sedemnástich. Imponovala mi jeho zrelosť a zázemie, ktoré si tvrdou prácou v oblasti realít vybudoval. V tom čase mal 27 rokov.
Napriek desaťročnému vekovému rozdielu sme si skvele rozumeli. Odjakživa ma to ťahalo k starším, so spolužiakmi na gymnáziu som si nemala čo povedať.
Milan vo mne budoval istoty, ktoré som ako dieťa rozvedených, večne hádajúcich sa rodičov nikdy nemala. Láska k nemu mi však nasadila ružové okuliare a ja som mnohé varovné signály hlúpo ignorovala. Dnes viem, že to bola chyba.
Prvá situácia, kedy mi mala bliknúť kontrola, sa odohrala po 2 rokoch randenia. Mala som 19 rokov a postupne som si zvykala na život vysokoškoláčky.
Po prvom semestri som získala miesto na internáte, o ktoré som od začiatku štúdia krvopotne bojovala. Hoci som na zdieľanie jednej sprchy pre celú chodbu nebola zvyknutá, život bohémky so všetkým, čo k tomu patrí ma mimoriadne priťahoval.
No akonáhle som si do izby trnavskej ubytovne nasťahovala svoje prvé veci, Milan zošalel. Do 2 mesiacov zariadil kúpu bytu ani nie 10 minút od mojej školy, zmenil prácu aj trvalé bydlisko, len aby som, preboha, nebývala s tými „skazenými puberťákmi“, vyjadril sa. Pokračovanie na ďalšej strane.
