Osud sa s nami občas pekne zahrá. Väčšinou v tých najnevhodnejších chvíľach. Ale na druhej strane, časom aspoň máme na čo s úsmevom spomínať.
Na podnájom som prišla pred polnocou ticho ako myška. Jednak okolo postarší susedia mali oči a uši všade asi nonstop, ale hlavne som nechcela zobudiť spolubývajúcu. Nespala. Podľa zvukov spoza dverí bola dokonca oveľa čulejšia ako bežne počas dňa. Stačil mi letmý pohľad po predsieni. Vyzuté pánske tenisky boli vysvetlením jej pravidelných vzdychov. V duchu som jej závidela.
Aj keď nerada, radšej som po pár započutých vzdychoch radšej zašla nenápadne do svojej izby, aby mi tie zvuky drsne nepripomenuli, že by som sa mala v tomto smere rýchlo rozhýbať, lebo „suším šušku“ v najlepších rokoch. Neskoro. Bradavky mi stvrdli na kameň, a dlho som nemohla zaspať s myšlienkou na poriadny sexík. V hlave mi medzitým behali otázky, ako: „Ako ten chalan vyzerá? Má veľkého? Ako to robia? Kto z nich sa urobí skôr?“
