Hovorí vám niečo názov Luperkália či Februa? Asi nie. V starovekej Rímskej ríši to boli obľúbené sviatky spojené s pastierstvom, plodnosťou a rituálnou očistou.
Na rozdiel od láskyplného moderného Valentína to bola skôr krvavá, trochu násilná a sexuálne oslava skorej jari, ktorá sa konala 15. februára.
Počas Luperkálie sa ľudia zišli pri jaskyni Lupercal (nachádza sa na juhozápadnom úpätí rímskeho kopca Palatin), kde mala podľa legendy vlčica kojiť dvojčatá Romulusa a Rémusa (neskorší zakladatelia Ríma - 753 pred Kristom). Tu miestni kňazi obetovali kozy (obeť za plodnosť) a psa (obeť za čistotu) za účasti hlavného kňaza.
Potom sa dvaja nahí kňazi na čele pomazali krvou obetovaných zvierat. Tú im zmyli kúskom vlny namočeným v mlieku za sprievodu smiechu, potom sa začala hostina. Kňazi narezali zo zvyškov kože remienky, a tými potom šľahali okoloidúcich, hlavne však ženy k „zabezpečeniu“ plodnosti.
Počas Luperkálie si slobodní muži náhodne z hlinenej urny vybrali dobrovoľne vložené meno ženy, s ktorou mali sexuálny pomer a tvorili minimálne počas osláv pár (asi ako dnešné swingers večierky).
Stávalo sa, že pár zostal spolu až do nasledujúcich osláv. Mnohí sa do seba zamilovali a zosobášili. Postupom času sa festival stal slušnejším, ale zvyk bičovania pretrval, hoci ho robili už oblečení muži, a ženy boli šľahané len po rukách. Sviatok definitívne zanikol až v krešťanskej dobe. Pokračovanie na ďalšej strane.
