Šikovnú, úspešnú, talentovanú športovkyňu, diaľkoplavkyňu Karolínu Balážikovú Dubčákovú vyhnali podmienky v slovenskom športe za hranice, do susedného Maďarska. Odtiaľ sa vybrala do USA, kde naďalej pláva a študuje.
Počas svojej športovej kariéry máš za sebou mnoho úspechov, no vždy sa pritrafia aj nevydarené preteky. Na čo si najviac hrdá a naopak, čo ti nevyšlo?
Nemám jeden pretek ktorým by som sa pýšila alebo si nad ním lámala hlavu, že mi nevyšiel. Všeobecne som hrdá a vďačná za preteky, ktorými som sa dokázala kvalifikovať na Európske a Svetové majstrovstvá.
Mala som len 16 rokov, keď sa mi podarilo kvalifikovať na moje prvé seniorské Majstrovstvá sveta v 2017.
Vieme, že pre mladých športovcov na Slovensku nie sú vytvorené takmer žiadne podmienky. Pri víťazstvách sa prsíme, hrdíme, no počas roka, kedy treba kluby, športovcov podporiť, sú kompetentní ticho ako vši pod chrastou. Aj ty si študovala a športovala v zahraničí. Vyjadrím sa tvrdo, čo teba konkrétne vyhnalo za hranice?
Po juniorských Majstrovstvách Európy 2016 v Maďarsku, kde som mala možnosť vidieť krásne a plne vybavené plavárne, som si uvedomila, že žiaľ, podmienky Slovenského plávania (tak ako aj iných športov na Slovensku) nie sú ideálne.
Slovensko má málo 50 metrových bazénov, a aj tie, ktoré máme, sú v zlom stave. Napokon mi nedalo odmietnuť ponuku ísť trénovať do susedného Maďarska, kde plávanie patrí medzi ich národné športy.
Krásny 50 metrový bazén je postavený azda v každej väčšej dedinke. Prístup trénerov a spôsob tréningov bol len ťažko porovnateľný.
Pandémia bola ďalšou obrovskou fackou pre športovcov. Vo svete však rýchlejšie pochopili, že športovcov nemôžu len tak „vypnúť“, preto sa jednotlivé krajiny snažili nastaviť opatrenia tak, aby mali možnosti trénovať, súťažiť. Na Slovensku sa však opäť išlo proti prúdu, aj napriek vedeckým poznatkom. Vedci totiž tvrdili, že chlórovaná voda zabije koronavírus za 30 sekúnd, bazény boli teda bezpečné. Ako mnohé iné fakty, aj tieto sa odignorovali… Ako si sa udržiavala vo forme?
Ja som na začiatku pandémie priletela z USA, kde momentálne študujem na univerzite v Indiane. Na jar som kondíciu vo vode a na suchu udržovala v jazere neďaleko domu a domácej posilňovni.
Hranice boli uzavreté, no vďaka kartičke o prechodnom pobyte v Budapešti som od mája dokázala prejsť za hranice do Maďarska, kde plavecké kluby mohli fungovať ako za normálnych okolností.
Každému plavcovi zmerali pri vstupe na plaváreň teplotu a tréner musel mať počas tréningu nasadené rúško. Je mi nesmierne ľúto mladých talentov, o ktoré slovenské plávanie prišlo počas pandémie kvôli nemožnosti poskytnúť plavcom bazén na trénovanie.
Plavci sú zvyčajne už skoro ráno v bazénoch a trénujú. Potom aj poobede trénujú a medzitým majú ďalšie aktivity, ako napríklad posilňovanie či fyzioterapie. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Ako som už spomenula, momentálne študujem na univerzite a tréningy sú prispôsobené nášmu individuálnemu rozvrhu. Deň sa mi začína o 6:00 ráno, keď skáčem do vody na hodinu a pól.
Prednášky mám väčšinou medzi 9:00-14:00, nasledované dvojhodinovým tréningom. Večer mi ostáva čas na učenie, ktorý trávim zväčša v knižnici.
Posilňovanie je zakomponované do tréningového plánu a fyzioterapeutov navštevujem vo voľnom čase medzi tréningami a prednáškami. Ísť do Ameriky bola veľká zmena, keďže v Maďarsku som bola zvyknutá trénovať až 6 hodín denne (2 hodiny ráno, 2 hodiny poobede plávanie a približne 2 hodiny posilňovanie/strečing).
V Amerike je limitovaný povolený počet hodín na tréning kvôli NCAA pravidlám, aby chránili vzdelanie športovcov na univerzite, taktiež fair play medzi univerzitami.
