Gabriela Pokorná nie je iba skúsenou psychologičkou, ale aj mamou 3-ročného syna. To ju motivuje pozrieť sa na veci z iného, rodičovského pohľadu.
Psychologička Gabriela Pokorná tvrdí, že ako rodič nemusíte byť vo všetkých situáciách dokonalý. Malé zaváhania ešte predsa neznamenajú, že svoju úlohu nezvládate.
V rozhovore sa dozviete:
• Ako komunikovať s malým dieťaťom o pandémii.
• Ako zvládnuť izoláciu spôsobenú pandémiou.
• Aké aktivity s deťmi vyskúšať, keď máte pocit, že sa vám minuli nápady.
• Tipy, ako sa vyrovnať s vlastným hnevom.
• Ako posilniť rodinné puto počas lockdownu či karantény.
Čo bolo pre teba ako matku najväčšou výzvou počas lockdownu?
Povedala by som, že taká klasika – zladiť fungovanie v domácnosti a zároveň mať možnosť sa ventilovať a byť sama. S mužom vychovávame takmer 3-ročného syna, čiže miestami sme mali doma naozaj veľmi veselo. Najnáročnejšie boli vždy tie dni, kedy bol jeden z nás frustrovaný - nešlo až tak o konkrétnu situáciu, ale skôr o zahltenie emóciami a málo možností na odreagovanie.
Ako komunikovať s dieťaťom o pandémii?
Úprimne a otvorene s prihliadnutím na vek dieťaťa. Deti do 3 - 4 rokov situáciu veľmi nevnímajú a rúška či opatrenia berú ako prirodzenú súčasť života a fungovania. Kedykoľvek im môžeme prečítať rozprávku, ktorá jemne vysvetlí, čo sa vo svete deje a prečo je dôležité jednotlivé opatrenia dodržiavať.
Je pritom dôležité dbať aj o to, aby sa rodičia zhodli v tom, čo sa deťom komunikuje, nech nedostávajú protichodné informácie a nemajú zbytočný zmätok. Čo sa školopovinných detí týka, všímam si, že pre nich je oveľa väčšou výzvou sociálna izolácia a úzkosť s ňou spojená, než strach zo samotného ochorenia.
Ako vyzeral tvoj bežný deň v karanténe a ako si sa vyrovnávala s rutinou?
Náš byt sa premenil na ihrisko, čítali sme si knižky, púšťali si detské pesničky. V situáciách, kedy sme si už s hračkami nevystačili, sme si urobili zábavu z upratovania, prania, varenia... Snažila som sa syna zapájať naozaj do všetkého. Chodievali sme aj do prírody a pravidelne venčili nášho psa. Samozrejme, boli lepšie a horšie dni...
Pamätám si jeden konkrétny, kedy som sa už ráno o siedmej tešila, kedy bude večer. My rodičia presne vieme, keď prichádza takýto deň. (smiech) Kazilo sa, čo sa mohlo a napätie sa dalo krájať. Vtedy mi veľmi pomáhalo vedome si pripomínať, že je to len zlý deň, nie zlý život a snažila som sa urobiť niečo pre seba.
Mama je v domácnosti často kľúčová a ak má zlú náladu ona, vplýva to na všetkých členov. Čiže som jednoducho začala od seba. Niekedy mi stačilo si na chvíľu sadnúť, pustiť si cez slúchadlá hudbu a dať si kávu, inokedy to chcelo relaxačnú vaňu, prechádzku osamote alebo dobrý film. Dôležité bolo, aby syn spal, nech si film naozaj užijem.
