S cyklistikou začala po tridsiatke, keď sa potrebovala rozhýbať zo sedavého zamestnania IT manažérky pre zahraničnú spoločnosť. Slovenku Kamilu Černákovú (40) vonku najčastejšie vidieť blízko bicykla, ktorému sa snaží denne venovať niekoľko hodín.
Jazdíte už takmer desať rokov, a za ten čas máte najazdených pekných pár tisíc kilometrov. Koľko ste už za ten čas vystriedali bicyklov, a na čom v ich výbave nikdy nešetríte?
BMC je v poradí môj piaty cestný bicykel. Mám dva cestné bicykle, aby som v prípade fyzickej poruchy mohla v každom prípade jazdiť a trénovať. Pretože jazdím na objemy a vytrvalosť, na bicykli trávim veľké množstvo hodín, nikdy nešetrím na kvalitnom servise.
Vyberám si najkvalitnejšie plášte a reťaz. Vždy si nechám skontrolovať brzdy a v prípade potreby vymeniť brzdové doštičky. Takisto nešetrím na kvalitnej sedlovke a pokiaľ jazdím podvečer aj na kvalitnom osvetlení.
Okrem svojho dvojkolesového miláčika sa vám určite páčia aj tí štvorkolesoví. Máte svoje vysnívané žihadlo, ktoré by vám hovorilo „pani moja“?
Páčia sa mi rýchle športové autá, napríklad BMW M4 GT4 alebo AUDI RS 4 Avant.
V nohách už máte najazdených viac kilometrov, ako sviatočný vodič na aute. Viete nám prezradiť najhorší a naopak najmilší zážitok, ktoré ste na bicykli zažili?
Najhorší zážitok bol pre mňa, keď som sa prebrala z bezvedomia v záchrannej helikoptére a skúšala, či viem hýbať nohami a potom neskôr v nemocnici, keď sa ma doktor po nemecky pýtal, či mi môže začať šiť bradu…
Našťastie okrem monoklov, narazenej sánky, roztrhnutej brady, pár vybitých zubov a otrasu mozgu spojeného so stratou pamäte sa mi nič vážne nestalo. Trénovala som v tom čase veľké objemy na maratón na mojej obvyklej trase v Rakúsku, a podľa polície a svedkov ma malo zraziť auto a vodič ušiel.
Keďže som mala silný otras mozgu, nič si nepamätám. Som neskutočne vďačná, ze ma vtedy rakúski záchranári prebrali a zachránili mi život. Potom bola trošku nepríjemná faktúra za výjazd helikoptéry, ale pre takéto prípady som poistená v zahraničí, takže každému, kto jazdí v zahraničí, tiež odporúčam sa poistiť. (smiech)
Najkrajšie zážitky pre mňa spadajú do obdobia, keď som sa vrátila z mesačného tréningového pobytu v Thajsku, kde som takmer každý deň odbicyklovala dvakrát okolo ostrova Koh Samui (denne 113km), takže som mala celkom dobrú kondíciu. Boli to naozaj tvrdé tréningy, ale ja som mala jasný cieľ – tvrdo a naplno na sebe makať.
Bolo to tesne pred vypuknutím Covidu, následne na to uzavreli hranice, takže som nemohla chodiť trénovať do Rakúska. Preto som začala jazdiť na Slovensku okruh z Bratislavy cez Pezinskú Babu a Pezinok, ktorá mi tréningovo vyhovovala a mala tiež zhodou okolnosti 113 km.
Keďže som si chcela moju kondíciu, ktorú som získala na Koh Samui udržať, jazdila som cez Pezinskú Babu skoro každý deň a ľudia – nielen muži ale aj ženy – ma začali registrovať a naozaj úprimne verbálne denno denne povzbudzovať. Častokrát mi písali desiatky správ cez sociálne siete, kde všade ma videli, ako ich motivujem tiež sadnúť na bicykel, dokonca sa so mnou chceli aj odfotiť…
Bežne sa mi stávalo, že som napríklad prišla do nejakého športového zariadenia alebo do obchodu, a ľudia sa ma spýtali, či som ja tá cyklistka s dlhým blond copom, ktorú videli včera na tej a tej trase…
Moja vášeň k cyklistike sa tým ešte viac prehĺbila, pretože ja som jednoducho len celým srdcom a naplno robila to, čo ma baví, a vôbec som nečakala, že si ma hocikto všimne, a že to môže mať takú odozvu. To, že dokážem motivovať ľudí k cyklistike a športovej aktivite ma nesmierne teší.
