Ako sa mamine troch synov, ktorá má denne plné ruky práce, darí nevzdávať svojich snov? Ľubka Dóšová zhmotnila svoje predstavy o krajčírskej dielničke s hlbokým vnútorným svetom, v ktorej vznikajú kúsky inšpirované láskou...
"Verím, že keď robíme to, čo milujeme, robíme to dobre," hovorí Ľubka, vyštudovaná publicistka s praxou obchodníčky a dušou cestovateľky, ktorej najväčšou vášňou je šitie a móda. Počas materskej dovolenky založila malú bezodpadovú dielničku s názvom Kohútik, kde tvorí originálne módne kúsky inšpirované láskou a ľudskou pestrofarebnosťou: "Ak je v človeku dobro, je pre mňa krásny. Nezáleží na tom, aký je. Každý z nás je iný, a tak je to správne…"
Základom Ľubkinej tvorby je znovupoužitie materiálu. Inými slovami, premieňanie starých látok na nové produkty s mimoriadne pozitívnym dopadom na životné prostredie. Proces tzv. "upcyklácie" nevyžaduje energiu ani vodu na rozkladanie materiálu tak, ako je to pri recyklácii. Vyžaduje iba kreativitu. A tej má Ľubka na rozdávanie!
V rozhovore s Ľubkou sa dozviete:
♥ Koľko kíl textilu vyhodíme v priemere ročne.
♥ Čo je zlé na fast fashion a prečo je hrozbou pre planétu.
♥ Koľko litrov vody sa spotrebuje na výrobu jedného jediného trička.
♥ Ako vyzerá proces upcyklácie, odkiaľ pochádzajú použité látky, komponenty a iné materiály.
♥ Čo sú a na čo slúžia tzv "Kojošaty".
♥ Ako je možné popri troch deťoch, škole, krúžkoch, domácnosti atď. stíhať kvalitne žiť a šiť na zákazku.
♥ Ako vyzerá výchova v štýle rešpektujúceho a vnímavého rodičovstva.
♥ Čo najdivokejšie sa podarilo v dielni Kohútik vytvoriť.
Ľubka, spomenieš si, čo alebo kto ťa priviedol k šijaciemu stroju?
Šiť som začala, keď som mala asi 10 rokov. Učila ma mama. Ukázala mi, ako obsluhovať stroj. A ja som šila, podľa seba, bez strihov. Úplný freestyle, mamina často nechápala, ako to dokážem. (smiech)
Keď si kúpila Burdu, bol to pre mňa sviatok. Pamätám si, ako som si v nej listovala a ukazovala jej, čo chcem, aby mi ušila. Ale strihová príloha pre mňa dlho bola úplne nepodstatná. Samozrejme som potom často svoje „veľdiela“ chcela rituálne páliť, pretože sa nedali obliecť. Niektoré moje pokusy boli fakt nezlúčiteľné s obliekaním a veru som si často poplakala.
V súčasnosti sa venuješ predovšetkým upcyklácii. Povedz, ako si máme tento proces predstaviť? Odkiaľ berieš staré látky, komponenty a doplnky, s ktorými pracuješ?
Pokiaľ ide o proces ako taký, v mojej réžii ide o freestyle. (smiech)
Dlho som si myslela, že to, že to, že som neštudovala návrhárstvo, je moja nevýhoda, no je to práve naopak. Nie som zviazaná pravidlami. Samozrejme, strihy som už zobrala na milosť a využívam ich denne, ale veľkú časť mojej tvorby tvorí fantázia.
Čo sa týka materiálu, veľa toho dostanem. Takmer každý mesiac mi niekto napíše, že má nejaké vyradené oblečenie, látky, ktoré nikdy nebude šiť, alebo zdedené bo babke a pod. Vyberiem si, čo potrebujem a ostatné beriem na SWAPy oblečenia, ktoré organizujem.
Mám aj rôzne spolupráce. Napríklad s Ekocharitou, ktorá mi dodáva pánske košele a tiež s rôznymi značkami, ktoré mi dávajú alebo predávajú svoje odrezky látok. No a potom second handy. Tam sa vždy dá nájsť krásne oblečenie, ktoré poslúži ako základ pre tvorbu. A dnes už je aj pár predajní, ktoré predávajú tzv. deadstock látky, čiže nové metráže, ktoré sa ocitli v predajni, ktorá skrachovala a podobne.
Je niečo, čo musíš dokupovať?
Nite, ihly, zipsy, výstuhy a podobne. Tie kupujem nové, ale napríklad gombíkov mám milión a netuším, ako sa to stalo. (smiech)