S Milanom som chodila od svojich sedemnástich. Imponovala mi jeho zrelosť a zázemie, ktoré si tvrdou prácou v oblasti realít vybudoval. V tom čase mal 27 rokov.
Vo chvíli, kedy som so všetkého najviac potrebovala Milanovu podporu, vrazil mi tak, že som si nárazom o otvorené dvierka na kuchynskej linke zlomila rebro. Po následnej hospitalizácii som vedela, že jediné, čím sa v danej chvíli musím zaoberať, je môj útek.
Šťastím v obrovskom nešťastí bolo moje zblíženie s mamou, ku ktorej som sa po nešťastných udalostiach opäť nasťahovala. (Tajne, počas Milanovej nočnej, samozrejme.) Jediné, čo po mne zostalo, bol odkaz na jeho pracovnom stole v znení: „Choď do riti!"
Školu som prerušila, na štúdium som nemala energiu. Ani nie po roku som po Milanových neustálych atakoch odišla pracovať do Salzburgu, kde pôsobím dodnes. Napriek opatrnosti, šťastie na milujúcich partnerov zatiaľ nemám. Zostáva mi veriť, že ho niekde ulovím, hoc aj na druhom konci sveta!
