Každé rifle, košeľa alebo šaty, ktoré vám roky stoja v šatníku, dokáže zužitkovať. Navštívili sme ateliér upcyklátorky Janky, kde "staré veci" dostávajú druhú šancu.
V rozhovore s Jankou sa dozviete:
• Tipy, ako sa udržateľne obliekať.
• Čo všetko je možné vytvoriť zo starých látok.
• Čo je z pohľadu upcyklátorky najväčším problémom dnešných spotrebiteľov.
• Odkiaľ pochádzajú materiály vhodné na upcykláciu.
• Prečo je 3-eurové tričko v konečnom dôsledku to najdrahšie, aké si môžete kúpiť.
• Plus – úvahy o absurdnom blahobyte a obrovských kopách nového nekvalitného oblečenia.
Tvoja značka je krásnym príkladom slow-fashion trendu, ktorý utlmuje rýchlosť a kvantitu, pričom sa zameriava na ekologickejšie módne princípy. Aký je tvoj názor na čoraz silnejší fast-fashion trend?
Ďakujem, že si hneď na začiatku použila výraz „slow-fashion“, ktorý je protiváhou fast-fashion, hoci zatiaľ iba v menšej miere. Fast fashion nie je otázkou posledného roka či dvoch, je to záležitosť desaťročí.
Počas socializmu boli naše obchody dosť uniformné, t.j. ponuka bola veľmi malá. Po revolúcii sa u nás otvorili hranice a tie vysnívané lesklé katalógy Quelle či Burda sme zrazu videli v 3D formáte vo výkladoch rakúskych obchodov. To boli 90. roky.
Dopyt po odevoch masírovaný marketingovou podporou na seba nenechal dlho čakať a o chvíľu boli odevné reťazce aj u nás. Pri hodnotení dobrého a zlého pôsobenia fast fashion sa vo mne stretajú dva rozpory: moje ekonomické vzdelanie versus celoživotné ekologické aktivity.
Určite uznáš, že to je dosť na hlavu. Fast fashion dáva chlieb mnohým ľuďom na svete. Otázka je, ako ten chlieb chutí a aká je veľká porcia, či ich vôbec zasýti.
Predpokladám, že práve tieto úvahy ťa posadili za šijací stroj v tvojom ateliéri…
Ak by som mala začať zo široka, vrátila by som sa aspoň o 35 rokov dozadu, kedy som si na základnej škole začala šiť vlastné oblečenie. Samozrejme, krivé švíky a podobné neduhy ma nemohli rozhodiť. Dôležité bolo, že to bolo iné ako masová produkcia z obchodu. A vtedy som niečo prešila z maminej sukne či otcovej košele.
Podvedomým vzorom mi bola moja babka – tá kedykoľvek a čokoľvek prešila na „cíšku na poštár“ (návliečka na vankúš, pozn. red.). Niekoľko rokov som pracovala v Quelle, v najväčšom zásielkovom obchode, ktorý predával tony a tony oblečenia aj na Slovensku.
Vtedy som intenzívne začala vnímať pôsobenie textilného priemyslu v rámci životného prostredia. Pracovala som s číslami, analyticky a komplexne. Quelle skončilo, informácie v mojej hlave zostali. Už niekoľko rokov sa venujem charite, najmä v oblasti zabezpečovania potrebných zdrojov: oblečenie, obuv, iné potreby.
Cez ruky mi prešlo množstvo oblečenia, ktoré som kontrolovala a bolo mi ľúto ho kvôli poškodeniu vyhodiť – takže ten začiatok upcyklácie by som datovala zrejme len pár rokov dozadu, kedy som sa konečne „rozkývala“ a začala tvoriť.
Ukážky Jankinej práce nájdete v galérii →
Tvoríš „nové veci so starou dušou“. Čo všetko (netradičné) si schopná zo starých látok vytvoriť?
Mala som krásny žiarivo žltý sprchovací záves. Tak som mu darovala spodničku s čipkou z nejakých šiat, dve hodvábne kravaty a do pásca všila krásnu tmavomodrú stuhu. Divočina ako remeň! Už má svoju novú majiteľku. Alebo moja obľúbená séria shopperiek s názvom „S chuťou do roboty“.
Prečo ten názov?
Lebo základným materiálom pre ich výrobu bola montérkovina. (smiech)
Ak nahliadneme do histórie, korene upcyklácie siahajú až do staroveku, či do čias Veľkej hospodárskej krízy, kedy si ľudia zo starého oblečenia vyrábali koberce, vrecúška či kuchynské zástery. Ako presvedčiť ľudí, že žijú v absurdnom blahobyte a že nepotrebujú obrovské kopy nového nekvalitného oblečenia?
Obávam sa, že iba časť populácie sa dokáže uskromniť. Ľudia sa vo svojej podstate nemenia, preto tu vždy bude určitá skupina konzumentov (čohokoľvek), ktorí budú potrebovať najnovšie výkriky módy. Bez ohľadu na cenu a kvalitu.
Myslím si, že každý z nás má niekoho vo svojom okolí, kto má oblečením prepchaté skrine, zásuvky, odkladacie krabice – a hoci nemá šancu to vynosiť, považuje svoje skladové zásoby za dôležitú súčasť svojej osobnosti.
Žiaľ, za nelogickým shoppingom sú častokrát osobné depky či iné dôvody, pre ktoré sa mnohí nedokážu ovládať…
Súhlasím. V češtine je pre toto krásne slovo „chtíč“. Po slovensky by sme to mohli nazvať nenásytnosť. Neustála túžba po čomsi novom, inom. V konečnom dôsledku sa tak stávame otrokmi vlastnej pažravosti a nadmernej spotreby.
Vráťme sa späť do tvojej dielne. Odkiaľ získavaš materiály? Kde zháňaš „odpad“ na výrobu?
Moja sociálna bublina o mojom ateliéri vie. Či mi dajú poškodené veci cielene, alebo si doma urobia poriadok a odovzdajú mi materiály na charitu – ja ich preberám a vyraďujem poškodené veci, ktoré zužitkujem upcykláciou.
V prípade, že mi nejaké chýbajú, tak si ich jednoducho vypýtam. Teraz nedávno mi chýbali tričká na kozmetické odličovacie tampóny. Ozvali sa mi ochotné dámy, že mi tričká donesú. Keď som ich kontrolovala, asi 80% z toho som posunula ďalej na charitu pre sociálne slabé skupiny.
