Nie je prvá, ani posledná! Výborná lekárka Marianna Tiefenbacher bola zo stavu slovenského zdravotníctva znechutená natoľko, že sa chytila prvej možnej príležitosti a odišla pracovať aj žiť do Nemecka.
Musíme len sucho skonštatovať: o jednu špičkovú odborníčku menej na Slovensku, no o jednu viac v zahraničí.
Je to na zaplakanie! Naše zdravotníctvo je v dezolátnom stave, dobrí lekári odchádzajú do zahraničia, chýbajú sestričky, nie sú pediatri, plánuje sa rušenie niektorých pohotovostí, systém sa rúca. Totálni amatéri sa chytajú kormidla, odborníci utekajú…
Roky sa nič nedialo a čo dobrého sa mohlo (reformy), to sa zrušilo ešte v zárodku. Aj lekárka Marianna sa tu ohriala len krátko a keď prišla príležitosť, odišla pracovať do zahraničia. Čudujete sa jej a ostatným lekárom?
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo odišla pracovať do Nemecka?
- Aký je rozdiel medzi slovenskou a nemeckou zdravotnou starostlivosťou?
- Prečo sú v Nemecku protipandemické opatrenia zosynchronizované?
- Aký názor má na očkovanie proti COVID-19?
- Ako doma zvláda tri malé deti?
- Aké sú jej plány a či si ešte vie predstaviť prácu lekárky na Slovensku?
Vieš čo, nebudeme to tajiť: dávala som na teba pozor, keď si bola malá, neskôr sme sa hrávali spolu na dvore a máme za sebou aj fantastické rodinné grilovačky, výlety aj koncerty (Kelly Family). Už vtedy si vedela, že z teba bude raz lekárka?
Všetko si pamätám. (smiech) Mňa vždy bavila príroda, neskôr v škole biológia… Sen stať sa lekárkou prišiel až na strednej, ani neviem, ako a prečo. Hovorila som si, že to bude super, že tá práca vlastne spĺňa všetko, čo ma baví – určite nie je nudná.
Každý pacient je predsa iný, je tam možnosť osobnostného rozvoja, veď lekár sa musí stále učiť a určite je zmysluplná – viem pomôcť druhým ľuďom, ak ich aj nie vyliečiť, aspoň im zlepšiť kvalitu života. A aká je realita? Akosi mi vtedy nedošlo, aké to je aj náročné a koľko zodpovednosti, sebazaprenia a obetovania v tom je. Človeka to musí baviť, ináč nemôže byť dobrý lekár.
Medicínu si vyštudovala na Slovensku, no za prácou si odišla až do Nemecka aj s partnerom, teraz už manželom. Neprekvapuje nás to, veď veľa lekárov, zdravotníkov odchádza do zahraničia. Na Slovensku je zdravotníctvo v biednom stave, zahraničné podmienky sú pre lekárov oveľa lákavejšie… Čo bolo za tvojím rozhodnutím?
Ešte v prvom ročníku na medicíne som začala pracovať ako výpomoc (volali ma rýchly šíp) na Klinike detskej chirurgie na Kramároch v Bratislave. Neskutočne hodnotná lekcia. Za tie roky som tam zažila a videla všeličo, tú prácu som mala veľmi rada a okrem iného som mala možnosť vypozorovať, ako funguje medicína na Slovensku. A teda, čo som videla, to sa mi nepáčilo.
Izby sú naozaj v zlom stave, nezabudnem, ako na oddelení dojčiat – kde boli tie najmenšie a najbezbrannejšie deti, si ich matky nosili deky, aby upchali škáry v oknách, kde prefukovalo. V zime to bolo hrozné, hlavne pre malé bábätká aj matky čerstvo po operácii. A oproti na ministerstve zdravotníctva boli krásne nové plastové okná, na novej budove…
Bolo to približne pred 10 rokmi, ani neviem, či sú už tie okná konečne vymenené. Mňa však takéto a tomuto podobné veci veľmi znechucovali. Lekári, sestry, aj celý zdravotnícky personál bol na výbornej úrovni. Spoznala som tam mnoho ľudí, ktorí medicínu robili naozaj srdcom.
A to aj navzdory náročným podmienkam, zastaranému vybaveniu a nedostatočnému finančnému ohodnoteniu. No potom prišla mesačná stáž v Rakúsku a už som si to vedela porovnať. Keď prišla ponuka pracovať v Nemecku a môj priateľ povedal, že by išiel so mnou, nebolo prečo ďalej váhať.
Slovenská realita v nemocniciach, verzus tá nemecká. Len slepý by nevidel tie rozdiely…
Áno, len slepý by to nevidel. Nerozumiem tomu, prečo sa na Slovensku vždy nájdu peniaze na to, čo netreba, a na to, čo treba, nikdy nie je dosť financií.
