Začalo to športovým zranením, ktorým som si ospravedlňovala všetky moje následné komplikácie. Keď bolesť v ruke ani po pol roku nezmizla, práve naopak, bola omnoho intenzívnejšia, zašla som k lekárovi...
Moja ruka je teraz v poriadku. Môžem robiť v podstate všetko, šoférovať, písať, variť… jediné, čo nemôžem, je zdvihnúť ruku nad hlavu. Vlastne – bez pomoci si nedokážem umyť vlasy. Časom som však našla spôsoby, ako sa vynájsť a svoj hendikep nevnímam.
Ak niekto vo vašom okolí prechádza niečím podobným, uvedomte si, aké dôležité preňho je, že sa mu venujete. Že ho počúvate, rozveseľujete, objímate, podporujete… Keď som si liečbou prechádzala ja, nemala som sa s kým porozprávať, pritom dobre viem, ako veľmi by mi prítomnosť blízkeho človeka prospela.
Napriek tomu som sa snažila za každých okolností zostať pozitívna. Myslím, že je to jedna z vecí, ktorá mi zachránila život. Vydržala som! A dnes sa teším na to, čo všetko ma v mojom živote ešte čaká. Pretože to je jediné, čo chcem. Zostať nažive.
