Ako sa mamine troch synov, ktorá má denne plné ruky práce, darí nevzdávať svojich snov? Ľubka Dóšová zhmotnila svoje predstavy o krajčírskej dielničke s hlbokým vnútorným svetom, v ktorej vznikajú kúsky inšpirované láskou...
Kde hľadáš inšpiráciu?
Všade naokolo. Keď niekde niečo zazriem, hneď si to tak pomyslene ukladám v hlave a vymýšľam, ako to preniesť do sveta módy.
Čo by si chcela, aby si spotrebitelia uvedomovali v súvislosti s dnešným módnym priemyslom? Čo je vlastne zlé na fast fashion? Prečo je hrozbou pre planétu?
Najskôr si povedzme pár čísiel. Každý rok sa vyprodukuje 92 miliónov ton textilného odpadu, bežne človek vyhodí približne 37 kg textilu ročne.
Módny priemysel je jedným z najväčších znečisťovateľov životného prostredia. Na výrobu jedného trička sa spotrebuje 2700 litrov vody, čo by stačilo pre jedného človeka na 2,5 roka. 0,5 ton milióna mikrovlákien sa každý rok uvoľní do oceánov (pri praní syntetických materiálov). Textilný priemysel je zodpovedný za 10% celosvetových emisií skleníkových plynov.
Ak niekde sedí žena za šijacím strojom, šije od rána do večera košeľový švík, ale košeľu ušiť nevie, to je zlé. Ak niekde sedí žena a šije 16 hodín denne za 3 misky ryže, to je tiež zlé. Ak niekde sedí dieťa a pracuje s chemikáliami, ktoré mu poškodzujú zdravie, je to smutné, atď…
Pri pestovaní bavlny sa použili pesticídy, ktoré škodia planéte aj ľuďom. Minulo sa neuveriteľné množstvo vody. Niekto šil celé hodiny a nedostal za to zaplatené.
A potom niekto príde do vyblýskaného obchodu na opačnom konci sveta, kúpi si tričko za 5 €, aby si ho obliekol 2-krát a hodil do koša, netušiac o tej žene, ktorá nemá čo jesť. Netušiac, že existuje možnosť, ako dať šancu nenosenému oblečeniu. Netušiac a nezaujímajúc sa...
To je zlé. Tá nevedomosť. Ten nezáujem.
A ľahostajnosť!
Presne. Je našou povinnosťou s tým niečo spraviť. Želala by som, aby si každý mohol vyskúšať ušiť tričko. A pochopiť, prečo nemôže stáť tak málo. Chcela by som, aby ľudia konali viac vedome. Aby viac zvažovali, čo naozaj potrebujú.
Lebo až keď ľudia prestanú nakupovať hlúposti, výrobcovia ich prestanú vyrábať. Chcela by som, aby sme sa viac zamýšľali a mali väčšiu úctu k práci niekoho iného. Nech už vyrába čokoľvek.
Chápu ľudia, s ktorými sa stretávaš, pojem „upcyklácia“? Resp., rozumejú motívom tvojej angažovanosti? Prepáč, nedá mi neopýtať sa v súvislosti so svetom, v ktorom žijeme – nepovažujú ťa za čudáčku?
No, asi som tou čudáčkou vždy trochu bola. Ale nikdy mi to nevadilo. (smiech)
Moje okolie však častejšie zarazím, keď poviem, že stále dojčím 2-ročné dieťa, ako tým, keď poviem, že spracúvam textilný odpad. To vyvoláva skôr obdivné reakcie.
Teraz trošku filozoficky. Sme podľa teba dostatočne vyspelí a hlavne pripravení na to, aby sme konečne ignorovali fast fashion?
Och, žiaľ nie. V mojom okolí už síce pár ľudí, ktorí ju ignorujú alebo používajú ako poslednú možnosť, zopár je, ale nestačí to. Ja som nekúpila nič vo fast fashion asi 6 rokov. A aj tie posledné nákupy boli pre dieťa.
Mala som obdobie, kedy som nakupovala ako „selfcare“, hlavne, keď som žila v USA. Ale nikdy som nebola nejaký veľký shopaholic. Naozaj som veľmi skoro objavila sekáče a zamilovala si ich. Vždy ma bavilo objavovať absolútne unikáty a potom im ešte čosi prišiť.
Takže aký je recept? Ignorovať nákupné centrá a vyraziť do sekáčov?
Nie, poďme radšej do knižnice alebo do divadla. A keď už sme v obchode, pýtajme sa: „Naozaj toto potrebujem?“
Nemusíme pochovávať fast fashion, stačilo by nakupovať vedomejšie, vďaka čomu zabránime plytvaniu a hlavne oceníme prácu, ktorú niekto robí, ušetríme prírodné zdroje a potešíme tým aj planétu.
Tiež by sme mali zatlačiť na výrobcov, že nie je nutné vyrobiť také kvantá a radšej férovo zaplatiť zamestnancov. Podpisovať petície, nakuknúť na stránky Fashion Revolution, vzdelávať sa a pýtať sa: „Odkiaľ prišlo moje oblečenie?“
