Onkologickí pacienti nie sú rovnakí, no cesta každého z nich má niekoľko spoločných znakov: silu, nádej, vytrvalosť a odhodlanie bojovať...
Aký bol tvoj prístup k preventívnym prehliadkam a samovyšetrovaniu prsníkov v minulosti?
Nuž, zlý. Chodila som síce každé dva roky, ale akoby z donútenia. A o samovyšetrení prsníkov som ani nevedela. Hrozné, však?
Jani, poznám ťa ako energetickú, večne usmiatu babu. Čo, alebo kto ti pomáha najviac? Využívaš služby psychológa?
Odpoviem ti takto: fakt neviem, koľko života mám ešte pred sebou, tak prečo si ho kaziť plakaním? Samozrejme, aj ja mám dni, kedy si v tichu poplačem, ale drvivú väčšinu svojho času sa snažím prežiť naplno.
Služby psychológa som zatiaľ nevyužila, mojím hnacím motorom je manžel, deti, rodina, priatelia, práca, dobrovoľníctvo ktorému sa venujem niekoľko rokov… veď ja nemám ani čas zomrieť!
Myslíš niekedy na smrť?
Áno, každý deň.
Možno zvláštna otázka, ale myslím, že v súvislosti s rakovinou mnohým napadla: Je rakovinu cítiť? Bolí?
Na to sa ťažko odpovedá. Ja som necítila nič, ani ma nič nebolelo, akurát som bola unavená. Pokročilé štádium je však už iná pesnička, vtedy už rakovina bolí.
