Mohli byť párom akých sú na svete milióny. Mladým, krásnym a s množstvom priateľov okolo seba. Martina s manželom Honzom ale prežívajú nádhernú love story, ktorá bohužiaľ, nebude mať šťastný koniec.
Určite ste si už veľakrát povedali „prečo práve ja?“. Čo vám dodáva najväčšiu psychickú silu to celé tie roky vydržať?
Kontakt s normálnym životom. Naozaj. Nestratiť sa v tom trápení, smútku a strachu. A stále mať možnosť žiť normálne veci – po práci na večeru s kamošmi, ísť si zaplávať. Ísť športovať.
Ľudia si neuvedomujú, ale ak sa staráte o človeka s ALS, musíte byť väčšinu času pri ňom. A čím ďalej choroba progresuje, tým menej môžete ísť preč.
Ja mám teraz 2-3 hodinky, kedy vie Honza ešte ostať sám. Potom sa musím vrátiť. Alebo poprosiť moju maminu a brata, aby ho prišli skontrolovať. Najväčšiu psychickú silu mi teda dáva život. (úsmev)
Váš dojemný príbeh je silnou inšpiráciou pre všetky ženy, ktoré riešia podobný zdravotný problém niekoho z rodiny. Ako im podľa vás vie ich blízke okolie čo najviac pomôcť?
Určite v prvom rade im vedia pomôcť dve organizácie - ALZA v Čechách a OMD na Slovensku. Majú aj poradenstvo. A je neskutočne dôležité, aby skúsili si spolu sadnúť a spraviť rodinnú poradu.
Vedieť sa o tom porozprávať je veľmi kľúčové. Praktický plán. Ako vieme pomôcť v bezbariérovom bývaní… ako budeme riešiť prevozy a auto… A taká praktická rada – nepýtajte sa človeka s ALS ako sa má. (úsmev) Nie je to úplne vhodná otázka.
