Za svoje problémy som vinila všetkých a všetko. Dnes viem, že to bola chyba.
Začala som piť už na základnej škole. Živo si pamätám na situácie, kedy sme so spolužiačkami čakajúc na poobedné vyučovanie popíjali orechovicu. Inak tomu nebolo ani na strednej, príležitostí bolo neúrekom, o pobyte na internáte ani nehovorím…
V tom čase som mala pocit, že je všetko pod kontrolou; Bola som mladá, mala som ohromnú výdrž, mohla som sa prakticky opiť každú jednu noc a následne na druhý deň plnohodnotne pracovať, študovať... Pokúsim sa byť stručná: patrila som k tým, ktorým to skutočne veľmi dobre pálilo.
Vyštudovala som prestížnu školu, po ktorej som raketovo začala pracovať na pozícii manažérky v nadnárodnej firme. Bývala som v nádhernom dome, mala som manžela, o ktorom som bola presvedčená, že ma miluje a predovšetkým dve nádherné a zdravé dcéry.
Pád na dno
Lenže, netrvalo dlho a rodinnú idylku naštrbila manželova nevera. Mala som pocit, že som silná, že nijakého chlapa nepotrebujem. Večery strávené osamote v spoločnosti fľaše vína mi však pomaly ale isto dláždili cestu do horúcich pekiel.
Verte mi, snažila som sa byť nad vecou, ale ukázalo sa, že nie som ani zďaleka taká chladná, za akú ma okolie považovalo. Za svoju rodinnú tragédiu som začala viniť všetkých a všetko, v konečnom dôsledku - z môjho vtedajšieho pohľadu boli za moje pitie zodpovední všetci okrem mňa. Ja som tu predsa tá podvedená, ja som, preboha, tá obeť!
Pokračovanie na ďalšej strane.
