Stretli sme sa po tme, na rohu tichej ulice na predmestí Bratislavy. Hoci vlhké, ponuré prostredie ledva osvetľovala pouličná lampa, Eva mala nasadené čierne slnečné okuliare...
Nebojíš sa, že ak problém nezačneš aktívne riešiť, môže to pre teba a tvoju rodinu znamenať katastrofu?
Ver mi, že nie je dňa, kedy by som na to nemyslela. Ale je to ťažké. K****sky ťažké. Mám dve malé deti, prácu, vlastný biznis, muža, chorú mamu. A teraz si predstav, že by som zrazu nebola k dispozícii.
No a? Zdravie máš len jedno!
Viem. Dám to. Viem, že to zvládnem.
Kto z tvojho okolia okrem manžela vie, že máš problém s alkoholom?
Myslím, že okrem neho nikto. Teda, jedine, že by ma niekto označil za alkoholičku po nejakej rodinne oslave alebo tak. Tam sme častokrát išli „na doraz“.
Znamená to, že vo vašej rodine je alkohol silne prítomný?
Tak by som to nenazvala. Moji rodičia napríklad vôbec nepijú. Ale moja ďalšia rodina, ujovia a tety, pochádzajú z Oravy, kde sa sami medzi sebou nazývajú „spitinami“.
Ako by si opísala stav, ktorý prichádza po vytriezvení?
Je to peklo. Povedala by som, že tie fyzické stavy už ani nie sú také zlé ako voľakedy, ale valcujú ma depresie. Som na dne. Ak sú výsledkom prepitej noci navyše nejaké odreniny, na ktorých pôvod si mimochodom ani za ten svet neviem spomenúť, mám chuť zmiznúť. Alebo sa znova ožrať.
