„Je prirodzené, že erotická masáž vytvára medzi klientom a masérkou určitú intimitu, v dôsledku čoho vzniká túžba po objatí či nežnom hladení. Takéto dotyky tolerujeme,“ stojí na stránkach viedenského luxusného salóna, ktorého tajomstvá odhaľujeme vďaka Petre v nasledujúcich riadkoch.
Čo bolo hlavnou podmienkou prežitia?
Hygiena, serióznosť, triezvosť, platné doklady a gynekologická prevencia raz mesačne.
Triezvosť v zmysle 0 promile?
Áno, v zariadení platil prísny zákaz pitia alkoholu a užívania drog. Celkovo vládli na pracovisku tvrdé podmienky, napríklad, stretávanie dievčat mimo salóna bolo tiež zakázané.
Takže žiadne spoločné nákupy, drinky či diskotéky…
Správne, no nepredstavuj si to ako problém. Väčšina z nich boli matky, žiadne „party girls“. Vonku stretneš oveľa neslušnejšie baby.
Pracovali v salóne aj nejaké Rakúšanky?
Nie, iba baby z iných krajín. A tým firma zabezpečovala ubytovanie.
Skúšali to klienti aj na teba? Resp., máš negatívnu skúsenosť v súvislosti s obťažovaním?
Raz prišiel mladučký 18-ročný zákazník, ktorý ma požiadal, aby som si k nemu prisadla. Začal mi hladkať nohu, na čo som mu vysvetlila, že som recepčná, že to nemôže robiť a vybavené. Išlo o naozaj stereotypnú prácu, priam nudnú. Žiadne tragédie ani srandy. Iné salóny sú na tom oveľa horšie…
Hovoríme výhradne o mužskej klientele?
Veru nie. Mali sme aj zákazníčky, na ktoré ma síce počas zaškoľovania upozornili, ale vyfučalo mi to z hlavy. Keď prišla na recepciu žena, automaticky som ju považovala za uchádzačku o zamestnanie. Až neskôr mi došlo, že je to klientka. Fakt ma to prekvapilo.
Išlo o lesbičky?
Nebolo to pravidlo.
Vedeli tvoji rodičia, kde si pracovala? Čo na to hovoria?
Jasné, o všetkom vedeli. Nikdy som sa nestretla so žiadnymi negatívnymi ohlasmi, pohybovala som sa medzi otvorenými ľuďmi, so žiadnym odsúdením som sa nestretla.
