Pandémia bola pre mnohých mimoriadne náročným obdobím. Sebapoškodzovanie, alkohol... To je iba zlomok problémov, ktoré odborníci v súvislosti s izoláciou zaznamenali.
Aký je rozdiel medzi tým, čím trpia muži a čím ženy v náročnom období?
Na našich linkách pomoci sa neukazujú veľké rozdiely v témach, s ktorými za nami prichádzajú muži a ženy. Čo sa domáceho násilia týka, v súvislosti s ním nás kontaktujú zväčša ženy, ako partnerky. Ale nie sú jediné. V súvislosti s násilím v rodine nás často kontaktujú aj mladí muži, ktorí chcú chrániť samých seba alebo svoju rodinu pred agresorom.
Ktoré druhy závislostí riešite najčastejšie a aké sú vaše rady pre ľudí bojujúcimi so závislosťami?
Obdobie pandémie sa ľudia snažili zvládať, alebo zmierňovať, užívaním rôznych návykových látok. U nás na Slovensku ide najčastejšie o alkohol. Títo ľudia trpia závislosťou, najčastejšie však rozprávajú o iných ťažkostiach – o depresívnych príznakoch, úzkosti, o konfliktoch s blízkymi a téma závislosti je skôr druhotná.
Počas pandémie stúpol počet ľudí, ktorí svoju závislosť začali vnímať ako problém a prosili nás o radu. Často je pre nich náročné vyhľadať odborníka, pretože so závislosťami je spojená stigma.
Naši psychológovia sa teda spoločne s nimi snažia nájsť spôsoby na to, aby mohli zvládať svoje ťažkosti bez návykových látok. Je to však možné iba v menšej časti prípadov a zväčša sa človeka snažíme sprevádzať vyhľadaním, kontaktovaním a spolupracovaním s psychiatrickou ambulanciou.
Naša najstaršia linka pomoci IPčko.sk sa zameriava na psychologickú pomoc a krízovú intervenciu mladým ľuďom, a tak je až 73 % všetkých kontaktov na našich linkách s mladými ľuďmi do 30 rokov. Práve na nich sa izolácia veľmi podpísala.
Sebapoškodzovanie, ako téma rozhovorov, za posledné obdobie stúpla. Mladí sa snažili zvládať svoje pocity a nevedeli, ako, keďže nemali možnosti, a tak sa snažili psychickú bolesť prekryť tou fyzickou. Treba poznamenať, že ide o závislé správanie.
Preto naši odborníci v IPčku vytvorili preventívno – intervenčný nástroj na pomoc pri sebapoškodzovaní. Ide o krabičku bezpečia, ktorá obsahuje rôzne materiály, predmety, ktoré je možné použiť, ako zdravší spôsob ventilácie svojich pocitov. Zároveň v prípade, že mladý človek situáciu nezvládne, obsahuje aj materiál na bezpečné ošetrenie rán po ublížení si.
Čo robiť, ak človek prestane počas ťažkostí a pandémie vidieť takpovediac „svetlo na konci tunela?"
Ak človek v ťažkej situácii pociťuje beznádej či zúfalstvo a nevie, ako z toho von, prvou pomocou je v tých myšlienkach a pocitoch nezostávať osamote. Mal by o nich hovoriť s ľuďmi, ktorým dôveruje a ktorí sa na situáciu môžu pozrieť inak.
Tiež je užitočné pozrieť sa do minulosti a hľadať spôsoby, ktoré danému človeku v náročných situáciách pomohli a venovať sa činnostiam, ktoré prinášajú pozitívne pocity, kedy je spokojný so svojim výkonom či dobre odvedenou prácou.
V prípade, že nič z toho nefunguje a človek sa cíti psychicky zle viac, ako dva týždne, povzbudila by som ho vo vyhľadaní odborníka alebo odborníčky. Pokojne aj anonymne.
Čo sa týka samovrážd, zaznamenali ste ich zvýšený počet? Ak áno, čo je najčastejšie príčinou a aká veková kategória je v tomto prípade najviac ohrozená?
Celkový počet kontaktov v našich službách bol v poslednom období vysoký. Pandémia priniesla zvýšenie povedomia o dôležitosti duševného zdravia a možnostiach pomoci.
K ľuďom, ktorí myslia na ukončenie svojho života, sa často prihovárame v médiách a naši kolegovia z projektu Online terénnej práce priamo v skupinách na sociálnych sieťach a streamovacích platformách.
Okrem toho sme založili web s názvom chcemsazabit.sk, nakoľko slovné spojenie “chcem sa zabiť” zadávajú do internetového vyhľadávača mladí Slováci najviac. To, čo pred niekoľkými rokmi našli na internete však nebola pomoc, práve naopak.
Na našom webe nájdu materiály a možnosti kontaktovania našich liniek pomoci. To všetko sú dôvody, prečo sa na naše linky pomoci obracia viac ľudí uvažujúcich o samovražde.
Jedna príčina, prečo o takomto hraničnom riešení uvažujú, však neexistuje. Skôr je to súbor viacerých negatívnych udalostí v ich živote, zažitých a neriešených tráum, zlyhaní a pokusov hľadať pomoc, ktoré však neboli úspešné. Rozhodnutie ukončiť život zväčša prichádza po akejsi poslednej kvapke, ktorú tento človek zažije.
To, ako sa človek s myšlienkami na samovraždu, či pri samovražednom konaní cíti, si mnohí nevieme ani predstaviť. Ľudia, ktorí nás kontaktujú, a pritom chcú ukončiť svoj život, pociťujú obrovskú úzkosť, beznádej, nevidia cestu von zo svojich ťažkostí, nevidia iné riešenie a samovraždu považujú za riešenie.
Keď nájdu odvahu hovoriť o tom, čo prežívajú, dostanú prijatie, pochopenie, podporu a postupne dokážeme spolu aj v takejto situácii nájsť riešenie.
