Gabriela Pokorná nie je iba skúsenou psychologičkou, ale aj mamou 3-ročného syna. To ju motivuje pozrieť sa na veci z iného, rodičovského pohľadu.
Ako sa majú matky vyrovnať s tým, že sa nemôžu socializovať s ostatnými matkami počas pandémie?
Socializovať sa dá. Je to obmedzenejšie, ale dá sa to. Bude to znieť ako často opakované klišé, ale predsa máme k dispozícii telefóny a sociálne siete, cez ktoré sa vieme s ľuďmi spájať. Navyše, existujú aj rôzne online podporné skupiny. Keď sa však pozrieme na detské ihriská, nezdá sa mi, že by sa mamičky stránili kontaktu s druhými.
Ako sa efektívne vyrovnať s hnevom?
Vnútornou debatou. Rada to vysvetlím na príklade: Keď sa syn nahnevá, pretože nejdeme na odrážadlo a ja sa pokúšam ho upokojiť kľudným tónom, na ktorý nereaguje, uvedomujem si, že aj u mňa vzniká podobný hnev. Zdanlivo preto, že ma nepočúva. Keď si ale dovolím ponoriť sa do situácie hlbšie, zistím, že je to preto, lebo v momentoch, kedy ho nedokážem utíšiť sa cítim ako zlá mama a pochybujem o sebe.
Keď sa mi v danom momente podarí urobiť takéto, nazvime to „hĺbkové ponorenie“, umožní mi to získať nadhľad a automaticky sa mi zredukuje hnev. Keď to teda zhrniem, kľúčovým je buď vystúpiť (ak to situácia umožní), alebo zistiť, čo skutočne stojí za hnevom.
Samozrejme, sú aj situácie, kedy to neustojím a vybuchnem. A je to v poriadku. My rodičia nie sme dokonalí a ani by sme nemali byť. Vtedy je najdôležitejšie nájsť v sebe pokoru a vedieť sa dieťaťu ospravedlniť.
Ako si má rodina podľa teba vybudovať počas pandémie pevnejšie puto?
Vlastná zraniteľnosť môže paradoxne spájať. Keď prežívame negatívne emócie, či už v podobe smútku, strachu, hnevu, frustrácie alebo iné, v tú chvíľu sme zraniteľní. To, čo však z nás ide vtedy von voči druhým, je väčšinou kritika, nevraživosť alebo odmlčanie – toto všetko sú obranné reakcie, ktoré majú za úlohu nás chrániť aj vtedy, keď to možno nie je potrebné.
Keď dokážeme v sebe nájsť odvahu odložiť masku a otvorene hovoriť s najbližšími o našich obavách (bez toho, aby za nás hovorili naše obranné mechanizmy), môže nás to veľmi zblížiť. Pandémiu prežívame všetci veľmi individuálne a každá vnútorná reakcia je v poriadku, pretože je prirodzená.
Keď dokážeme zaujať nehodnotiace stanovisko a prejaviť rešpekt tomu druhému, poskytujeme mu zároveň aj bezpečné prostredie. A keď sa cítime v bezpečí, dáva nám to väčší pocit istoty, že situáciu zvládneme.
