Nie je prvá, ani posledná! Výborná lekárka Marianna Tiefenbacher bola zo stavu slovenského zdravotníctva znechutená natoľko, že sa chytila prvej možnej príležitosti a odišla pracovať aj žiť do Nemecka.
Po materskej si sa už vrátila do práce, doma máš krásneho syna a rozkošné dvojičky. Čo je ťažšie, tri malé deti (babky sú na Slovensku) alebo služby v nemocnici?
Byť mamou je úžasné a naozaj si to užívam. Som však veľmi vďačná, že som v živote našla niečo, čo ma baví a viem sa tým aj živiť. Že čo je ťažšie? Úprimne, ani neviem.
Mala som zopár služieb, ktoré mi dali fakt zabrať, boli dni s deťmi, kedy mi ony dali zabrať. Treba asi vo všetkom nájsť rovnováhu a hlavne si nájsť čas na seba. Keď sa cítim dobre, môj výkon ako lekárky je lepší a ako mama reagujem na napäté situácie pokojnejšie.
Uvažovala si vôbec niekedy, že by si sa vrátila pracovať na Slovensko?
Nerozmýšľam takto dopredu. Neviem, čo bude. Beriem to tak, že teraz sme tu a je nám tu dobre. Keď nám tu už dobre nebude, pôjdeme preč. Domov alebo niekam úplne inam. Mne zatiaľ práca v Nemecku vyhovuje, rada by som si tu spravila atestáciu (cievna chirurgia, pozn.red.)
Úprimne, aká zmena by mala prísť, aby si o tom vôbec rozmýšľala? Si totiž ďalšia vynikajúca mladá lekárka, ktorá dala Slovensku zbohom...
Práca lekára v Nemecku je zatiaľ pre mňa atraktívnejšia, ako práca lekára na Slovensku. Jasné, nemocnice sú lepšie vybavené, plat je lepší, školenia dostupnejšie, no osobne ma veľmi mrzí nedostatok rešpektu voči zdravotníckemu personálu na Slovensku.
Vieš čo chceme počuť na záver? Nejakú vtipnú príhodu z nemocnice, ktorá naše čitateľky rozosmeje, nech máme trochu veselší deň...
Tých vtipných príhod bolo určite viac. Keď som ešte neovládala dobre nemčinu a chcela som povedať, že treba vyškrtnúť pacienta XY z operačného plánu, ale pomýlila som si slovo a povedala som, že treba pacienta XY hladkať – den patienten streichen / streicheln.
Našťastie to šéf aj kolegovia pochopili, ale chvíľu si ešte zo mňa uťahovali. A hneď prvý mesiac, v prvej práci po škole, mal kolega na centrálnom príjme pacienta, ktorý si vraj náhodou napchal pomaranč do zadku a potom si ho už nevedel vytiahnuť von. Tvrdil, že sa mu tam ten pomaranč náhodou nejako dostal. Úplnou náhodou, on vlastne ani nevie, ako.
Kolega mu v narkóze pomaranč v konečníku rozrezal a po kúskoch vybral von. Pacient bol spokojný a mohol byť prepustený domov. Asi tak pol roka sme si z kolegu uťahovali, či nemá chuť na pomarančový džús… No asi najviac ma zaskočila pacientka, ktorú doviezli sanitkou s obrovskými kŕčovitými bolesťami brucha.
Obraz takzvaného akútneho brucha, z ktorého sa po vyšetrení sonom ukázalo bábätko. Pacientka bola v ôsmom mesiaci a rodila. Vôbec netušila, že bola tehotná, ale všetko dobre dopadlo, pôrod prebehol bez komplikácií a bábätku sa ona aj otec veľmi tešili.
