Ako sa mamine troch synov, ktorá má denne plné ruky práce, darí nevzdávať svojich snov? Ľubka Dóšová zhmotnila svoje predstavy o krajčírskej dielničke s hlbokým vnútorným svetom, v ktorej vznikajú kúsky inšpirované láskou...
Zerowaste, minimalimus a prirodzené uskromňovanie sa. Asi súhlasíš, že to sú hranice, ktoré by nikomu z nás nemali robiť problém. Žiaľ, realita je iná…
Mimochodom, láska k minimalizmu sa najlepšie rodí v šatníku. Úplne som mu prepadla, je to oslobodzujúce. (smiech)
Pre mňa je hnacím motorom práve ten neskutočný konzum a plytvanie. Nie som materialista a ani si nepotrpím na značkových veciach. Chcem, aby mi oblečenie dobré slúžilo a oceňujem toho, kto ho ušil. A tak vlastne nemôžem ísť do fast fashion a kúpiť si tričko za 5 €, ktorého cena je jasným znakom toho, že niekto zrejme nedostal to, čo si zaslúži.
Kde môžeme vidieť tvoju prácu?
Na SAShE. Ale stále viac a viac sa stáva, že mi niekto napíše, že chce prešiť mužove košele na šaty a že mám voľnú ruku. To mám najradšej.
Postupne som začala pridávať fotky na sociálne siete a okruh zákazníkov sa postupne rozširoval. V duchu hesla TEXTIL NIE JE ODPAD oslovujem stále viac ľudí. Mám z toho obrovskú radosť.
Časom plánujem aj web a mojím veľkým snom je mať ateliér či showroom, kde prídeš, dáš si kávu alebo čaj, možno koláč, sadneš do kresla, prečítaš knihu a tvoje dieťa sa tam zahrá
Kde pracuješ teraz?
Doma. Moja dielnička je súčasťou detskej izbičky, kde trávime všetci veľa času. Áno, šijem v našom byte s troma deťmi, kde môj muž takmer dva roky fičal na homeoffice.
O čo je medzi tvojimi klientmi najväčší záujem?
Asi o pohodlné oblečenie na dojčenie. Ale šijem aj špeci pyžamká, ktoré som navrhla "pre odkopávačov" - teda deti, čo sa nechcú v noci zakryť.
No a teraz sú veľmi obľúbené mušelínové topy a ľadvinky ušité z odrezkov šatiek na nosenie detí. Potom čiapky a čelenky pre deti zo zvyškov a podobne. A v lete sú žiadané moje kimono zavinovačky z ľanu či mušelínu.
Poďme späť na začiatok. Prečo práve „Kohútik“?
Jednoduché. Za slobodna som Kohútová. Môj ocko a mamina položili základné kamene pre moju dielničku už veľmi dávno. To kým som, ovplyvnili v obrovskej miere práve oni. A moji súrodenci. To, ako žijem, to, ako tvorím, to všetko sa dá nájsť v tom, ako ma vychovávali. Ako sme žili.
Čo najdivokejšie sa ti podarilo vytvoriť? Alebo… je možné premeniť montérky na slušivé dámske šaty?
Hm. Na tie hipisácke menčestráky spomínam naozaj často. (smiech)
To bol asi môj prvý upcy kúsok. Ale aj napríklad sukňa z rukávov košieľ je veľký úlet. Alebo, raz mi kamarátka poslala kuriérom krabicu plnú ponožiek bez páru. Bolo jej ich ľúto vyhodiť, a tak sú "schované" v jednej z mojich pufiek.
Ušila som si aj svadobné šaty či CROP kabátiky z odrezkov čalúnickej vlnenej látky na podporu Starej jedálne, na tie kúsky tiež rada spomínam.
