Onkologickí pacienti nie sú rovnakí, no cesta každého z nich má niekoľko spoločných znakov: silu, nádej, vytrvalosť a odhodlanie bojovať...
Si dobrovoľníčkou pacientskej organizácie NIE RAKOVINE. Povedz, ako pomáhajú vaše aktivity zmeniť stav onkológie na Slovensku k lepšiemu? Mnohí nezainteresovaní majú totiž mylné predstavy, že podobné organizácie z ľudí ťahajú iba peniaze a sú zbytočné...
Omyl, naša práca je mimoriadne dôležitá a prínosná. Neustále bojujeme za lepšie podmienky liečby, bojujeme za lieky pre pacientov a okrem toho, že pomáhame v poradniach, chodíme po Slovensku s maketou hrubého čreva, pľúc či ženskej hrude a hovoríme o dôležitosti prevencie, samovyšetrení prsníkov, o tom, že svoje telo treba počúvať – jednoducho o všetkom tom, čo by som chcela vedieť predtým, ako som si nahmatala hrčku ja.
Zdá sa, že v mnohých ohľadoch suplujete štát. Čo ťa na systéme slovenského zdravotníctva „žerie“ najviac?
Že mnohým neschvália liečbu, ktorá im zachrániť život. A potom systém objednávania na usg, sono, mamografiu, kde je čakacia doba aj 6 mesiacov, niekde aj viac!
Pomoci pacientom sa venuješ už pomerne dlho. Sú podľa teba možnosti na záchranu onkologických pacientov na Slovensku obmedzené? V porovnaní s krajinami EÚ, napríklad…
Áno, sú. Poznala som pacientov, ktorí nedostali liečbu, lebo na Slovensku nie sú kategorizované lieky. Na výnimku málokomu dali, a keď aj dali, tak už bolo neskoro. A pritom v Česku ten liek v pohode predpíšu.
