Onkologickí pacienti nie sú rovnakí, no cesta každého z nich má niekoľko spoločných znakov: silu, nádej, vytrvalosť a odhodlanie bojovať...
Čo nasledovalo po diagnostikovaní?
Štvorcentimetrový nádor museli zmenšiť chemoterapiou, potom prišla na rad mastektómia (odobratie prsníka). Žiaľ, po operácii som musela chemoterapiu absolvovať znova, pretože som mala veľa pozitívnych lymfatických uzlín – až 14 z 18. Po ukončení chemoterapie nasledovala rádioterapia a ročná biologická liečba.
Je vôbec možné udržať si v takej situácii nadhľad, chladnú hlavu či dokonca optimizmus?
Áno, je. Ale na začiatku som bola hroznou pacientkou (smiech). Neskôr som rakovinu prijala, je predsa mojou súčasťou. Sem-tam medzi sebou súperíme, niekedy o sebe ani nevieme – a takto si spolu nažívame už trinásty rok.
Ako hodnotíš lekárov a personál v nemocniciach, zodpovedá to obrazu, ktorý vidíme v seriáloch? Máš nejakú negatívnu skúsenosť?
Prvým vstupom do ambulancie som stretla úžasných ľudí, ktorí mi na začiatku mojej boľavej cesty pomáhali a nevzdávali sa, keď som to vzdávala ja, konkrétne MUDr. Wali Kohi so sestričkou Jankou. Takže, áno, niekedy aj seriál vystihuje realitu.
Vybavuješ si nejakú vetu, poznámku, alebo komentár okolia či blízkych, ktorý sa ťa v súvislosti s tvojou diagnózou vyslovene dotkol?
V roku 2009 nebol ešte internet tým, či je dnes, nevedela som, odkiaľ mám čerpať informácie. Prišla som do kancelárie Prešovského večerníka a povedala som: „Volám sa Jana Hižnayová, mám rakovinu a chcem o tom hovoriť."
Keď vyšiel môj príbeh, moja blízka osoba mi položila otázku, že či chcem, aby ma ľudia ľutovali. Dotklo sa ma to, vôbec nepochopila môj úmysel.
Našťastie, bola to jediná negatívna odozva. Začala som doslova nasávať informácie, stretávať sa s ľuďmi s rovnakou diagnózou. Veľmi mi to pomohlo, preto z vlastnej skúsenosti môžem ľuďom s rovnakým osudom odporučiť – nemlčte, hovorte, čo prežívate, hovorte o tom nahlas!
Ako sa podľa teba majú ľudia správať k chorým, aby im dodali silu a nezraňovali ich? Dá sa to povedať všeobecne?
V momente, keď som sa zo zlých správ spamätala, určite som nechcela aby ma niekto ľutoval. Chorým by sme nemali hovoriť, že "je mi to ľúto", to im nepomôže skôr ich to utvrdí v tom, že zomrú.
Treba s nimi komunikovať celkom prirodzene. Na otázke "ako sa cítiš" nie je nič zlé, rovnako prospešné je prejaviť záujem o priebeh liečby a hlavne nebrať chorým prácu ako takú. Keď chcú variť, nech varia, vysávajú, okopávajú… Dôležité je, aby sa necítili nepotrební.
A čo je z môjho pohľadu úplne najdôležitejšie – utvrdiť pacienta v tom, že je dôležitý rovnako ako predtým. Napríklad, ak chcete, aby vám poradil s kúpou topánok, oslovte ho, vezmite ho na nákupy. Vypýtajte si recept na koláč, čokoľvek. Je veľa spôsobov, ako s chorým správne komunikovať. Zo začiatku je to možno ťažké, ale moje okolie je dôkazom, že sa to zlepší.
