Onkologickí pacienti nie sú rovnakí, no cesta každého z nich má niekoľko spoločných znakov: silu, nádej, vytrvalosť a odhodlanie bojovať...
Jani, rakovinu prsníka ti diagnostikovali, keď si mala 37 rokov. Prvý varovný signál si však dostala už dva roky predtým…
Áno, sono počas bežnej preventívnej prehliadky v roku 2007 ukázalo, že v ľavom prsníku sú viditeľné dva uzlíky, ktoré boli negatívne. Negatívne, ach keby som len vedela, ako mám postupovať, ako veľmi je potrebná prevencia a nečakať „len tak“ dva roky na ďalšiu povinnú kontrolu.
Žiaľ, moja nevedomosť sa mi kruto vypomstila.
Začiatkom roka 2009 som si pri sprchovaní úplnou náhodou nahmatala hrčku na ľavom prsníku, ale ani vtedy som nepanikárila, veď nálezy boli negatívne a mne stačí ísť na kontrolu až v novembri. Vedieť vtedy, čo viem dnes, nemuselo to zájsť tak ďaleko.
V jeden večer dávali v telke film – Ako som prežil. Išlo o príbeh mladej tehotnej ženy, ktorá si našla hrčku. Vtedy som si spomenula na tú svoju a konečne som začala konať.
Potom už malo všetko rýchly spád…
Presne tak, začal sa kolotoč vyšetrení. Na výsledky som čakala ako na rozsudok. Bolo to kruté. 7. apríla 2009 mi lekár oznámil, že mám rakovinu. Najskôr som nechápala o čom hovorí, potom sa mi zastavil život a rozbil sa na milión kúskov.
Spomenieš si, čo ti vtedy ako prvé preblyslo hlavou?
Snáď všetko. Zreteľne si pamätám na otázky: "To akože JA mám zomrieť? Veď deti, manžel, plány, hypotéka, práca, rodina... a čo to mám dnes vlastne navariť?"
