Som často sama bez manžela, chodí na služobky. Ale potom sa viac snaží, a ku cti mu slúži aj fakt, že mi nikdy nezabudne priniesť nejakú maličkosť. Teraz opäť prekvapil.
Kvet do vázy poteší vždy, ale tentoraz myslel aj na moju ružovú kvetinku. Na posteli ma čakal úhľadný balíček previazaný ružovou stuhou. “Mám sa báť?“ skúšam opatrne.
“Zima, zima, bábika, máš sa skôr tešiť.“
“Ale nebude to niečo do kuchyne?“ rozpačito sondujem.
“No tak, natoľko ma už snáď poznáš. Smelo do rozbaľovania.“
Po krátkom šuchotaní papiera mám v rukách niečo silikónové telovej farby a s prísavkou na konci. Obdivujem to z každej strany ako praveký lovec mamutov vzácny pazúrik.
“Ale, veď som nemala žiadny sviatok,“ s úsmevom prehodím.
“To si síce naozaj nemala, ale zaslúžiš si. Taký v zbierke ešte nemáš, a na neho by som nežiarlil. Veľkosťou mi je 1:1, aby si sa mi po večeroch veľmi nerozmaznala väčším. Na ten máš čas po pôrode,“ dodáva spokojne manžel.
“Ty si blázon. Ale môj,“ a hádžem sa mu šťastná do náručia.
“Ale má to jednu podmienku,“ rýchlo dodáva medzi mojimi bozkami.
“Akú?“ zbystrila som pozornosť.
“Na vašu premiéru sa chcem pozerať!“
Podľa lesku v mojich očiach správne usúdil, že tu je slovná odpoveď zbytočná.
