Vždy s úsmevom na tvári, pripravená podeliť sa o dobrú náladu so svojím okolím, aj v práci, ktorú robí. Stanislava je zdravotnou klaunkou už viac ako 8 rokov.
Stanka má obdivuhodnú prácu: aj vďaka nej sa ťažko choré deti usmievajú a zvládajú svoje diagnózy o niečo ľahšie. Pracuje pre občianske združenie Červený nos Clowndoctors, kde je ona sama klaunkou Violou Pastelkovou.
"Naša práca je postavená na improvizácii, ktorá má však pevné základy, ktoré si roky budujeme skúsenosťami a neustálym vzdelávaním. Navštevujeme Medzinárodnú školu humoru vo Viedni, ale máme veľa vzdelávacích aktivít aj tu.”
Stankine slová sú dôkazom toho, že byť zdravotným klaunom je skutočne náročné povolanie, ktoré si vyžaduje neustále vzdelávanie sa a posúvanie ďalej. Napriek tomu je veľmi zmysluplné a potrebné.
V rozhovore sa dozviete:
- Čo zahŕňa táto práca a ako vyzerá deň zdravotného klauna?
- Ako reagujú deti v nemocnici na klaunov?
- Aká povaha je klaunka Viola Pastelková?
- Čo sa počas pandémie zmenilo?
- Prečo sa ocitli zdravotní klauni aj na hraniciach s Ukrajinou?
- Ako sa dokáže zdravotný klaun vo voľnom čase odreagovať?
Si pedagogičkou literárno-dramatického odboru na ZUŠ, okrem toho si aj zdravotným klaunom pre choré deti. Prezraď nám, čo ťa k tejto práci priviedlo, ako dlho sa jej venuješ a aký je tvoj vlastný príbeh?
Zdravotnou klaunkou som od roku 2014. O občianskom združení Červený nos Clowndoctors som sa dozvedela cez moju spolužiačku Timeu, ktorá už vtedy bola zdravotnou klaunkou. Dovtedy som netušila, že klauni v nemocniciach existujú.
Bola som zvedavá, aké to je byť profesionálnym zdravotným klaunom. Išla som na konkurz, ktorý je pomerne náročný, má až tri-štyri kolá a robí sa formou workshopov, pričom cez posledné kolo, kde sú aj zahraniční lektori, prejdú len tí najlepší. Vzali ma a robím to doteraz.
Ako vyzerá bežný deň zdravotného klauna? Čo tvoja práca presne obnáša a s akými deťmi pracujete najčastejšie?
Príprava na návštevu v nemocnici začína už deň vopred. Treba si oprať a vyžehliť kostým, prichystať si nos a všetky rekvizity. V deň klauniády sa stretneme s kolegom, zamierime na oddelenie a prezlečieme sa do kostýmov. Okrem kostýmu máme aj biely plášť a tvár si nemaľujeme. Takže vyzeráme, ako súčasť personálu, len s červeným nosom na nose.
Klaunovanie začína na sesterni, potom sa spýtame personálu, za ktorými deťmi môžeme ísť, vydezinfikujeme si ruky a vchádzame do izieb. Klaunovanie pre každé dieťa či seniora je iné – záleží na aktuálnej situácii a atmosfére na izbe.
Naša práca je postavená na improvizácii, ktorá má však pevné základy, ktoré si roky budujeme skúsenosťami a neustálym vzdelávaním. Navštevujeme Medzinárodnú školu humoru vo Viedni, ale máme veľa vzdelávacích aktivít aj tu.
Vzdelávame sa nielen v umeleckej oblasti, ale aj v psychológii, máme i prednášky o rôznych diagnózach. Dokonca už máme zavedenú aj certifikáciu, ktorá je zárukou našej profesionality. Skrátka, túto prácu nemôže robiť ktokoľvek.
Deti, pre ktoré klaunujeme, sú v rôznom veku a majú rôzne diagnózy, keďže navštevujeme všetky odborné kliniky a oddelenia NÚDCH. Ako som spomínala, navštevujeme aj ťažko choré deti v dlhodobej domácej intenzívnej, či paliatívnej starostlivosti a chodíme aj za seniormi do seniorských zariadení. Každá návšteva nemocnice, či zariadenia trvá približne 3 hodiny.
Aký najkrajší a zároveň, aký možno najsilnejší zážitok si počas svojej práce zažila? Je niečo, čo si pamätáš dodnes?
Najkrajšie momenty sú tie, keď po klauniáde odídeme z izby a spoza zatvorených dverí ešte stále počujeme smiech. Takisto mám rada keď úplne zmeníme atmosféru v čakárni pred ambulanciami. Inokedy je najkrajším momentom úplne malý úsmev alebo malá reakcia od dieťaťa, ktoré veľmi na podnety nereaguje.
To sú tie príjemné momenty. Ako klauni v nemocnici samozrejme vidíme aj bolesť a strach, netvárime sa, že to nevidíme, ale pozornosť vždy upriamujeme na našu misiu, a tak spomienky na nemocnicu sú pozitívne.
Máme aj náš červený nos, ktorý je v danej chvíli naším obranným štítom v emocionálne náročnejších chvíľach. Seniori vedia byť tiež veľmi vďační a veľmi radi sa zabávajú, a preto aj tam sú to príjemné návštevy.
V práci máš profesionálne meno a vystupuješ, ako sestrička Viola Pastelková. V čom je Viola úplne iná, ako ty sama a čo máte naopak, podobné? Ako deti na Violu reagujú?
Viola je zdravotná sestrička, veľmi zvedavá a vždy módne oblečená. Rada sa fotí a občas je tak trošku samoľúba. Je však aj dobrosrdečná a pre spokojnosť ľudí okolo seba by sa aj rozdala. A samozrejme, je zaujímavé aj to, že Violu vždy sprevádza nejaký problém.
Deti najviac reagujú na to, čo sa Viole v danom momente deje. Smejú sa na problémoch, ktoré sa klaunskej dvojici udejú a, ako sa ich spolu snažia klaunsky riešiť. A čo máme spoločné? Hlavne to, že máme obe rady ľudí.
Zmenilo sa v tvojej profesií niečo aj počas pandémie? Keďže práve v náročnom období je úsmev a smiech veľmi potrebný, fungovali ste aj naďalej? Alebo ste mali úplnú stopku?
Istú dobu sme nemohli chodiť osobne do nemocníc, a tak sme prešli na online klauniády, vďaka ktorým nás deti z nemocnice mali možnosť kontaktovať online.
Klauniáda naživo je úplne iný zážitok, ako klauniáda online, ale vďaka online klauniádam sme napríklad udržiavali kontakty so seniormi alebo s deťmi z programu Prezúvky máme – kedy sme navštevovali ťažko choré deti, ktoré sú doma v dlhodobej intenzívnej liečbe.
Smiať sa a mať dobrú náladu 24/7 je určite náročné aj pre teba. Ako ty sama spracovávaš náročné a ťažké obdobia? Čo ťa nakopne, dodáva doslova životnú energiu?
Počas klauniád dostávame spätnú väzbu okamžite, hneď po klauniáde, takže odovzdaná energia sa nám aj hneď vráti. Ale je potrebné aj oddychovať.
Vtedy si naplánujem menej návštev do nemocnice, robím obyčajné veci, chodím do lesa, varím jedlo, som s rodinou a kamarátmi. Nakopnúť a inšpirovať ma vie aj klaunský workshop, kde sa vzdelávame, stretávame sa s kolegami a zdieľame to, čo v práci zažívame.
