Romina Kołodziej pochádza z Poľska a hoci nie je originál Slovenka, naše Slovensko a Bratislavu si zamilovala natoľko, že tu žije už viac ako 16 rokov spolu so svojou rodinou.
Ty sama, si okrem baletky aj dvojnásobnou mamou. Vedieš deti ku tancu, športom, alebo ich bavia úplne iné veci?
Nechcela by som, aby moje deti mali niečo spoločné s tancom, keďže viem, akú drinu (fyzickú a psychickú prácu) si to vyžaduje. Ako matka si to preto neviem pre svoje deti predstaviť. Avšak, ak by si to chceli vyskúšať, konečné rozhodnutie je na nich.
Aký je tvoj doteraz najväčší úspech v tanci? Čo považuješ za top z tvojej kariéry?
Za úspech považujem každé jedno predstavenie, ktoré odtancujem a, ktoré sa mi podarí preniesť na javisko. Môj úspech je preto moment, kedy dokážem diváka preniesť do svojho sveta a odovzdať mu všetko, čo predstavenie obnáša.
Táto práca samozrejme nie je len o mne, ale aj o pedagógoch, za ktorých som veľmi vďačná. Obrovskou výzvou bola pre mňa prvá rola, ktorú som odtancovala po materskej, po pôrode dcérky. Bolo to predstavenie Borisa Eifmana – Za hranicami hriechu. A táto úloha sa mi naozaj veľmi páčila.
Máš ešte nejaké ďalšie ciele v rámci svojej práce? Túžiš možno po nejakej konkrétnej krajine, kde by si chcela tancovať? Alebo si si už splnila všetko?
Moje výzvy a tanečné predstavy sa menia, a to ovplyvňuje zároveň aj môj život, ktorý vediem. Formuje to moje deti, aj moje city. Na začiatku, keď som bola mladšia, tak som mala vysnívané postavy, ktoré som chcela tancovať. Ale to všetko sa zmenilo, tým, že som staršia a skúsenejšia.
Zatancovala som si v minulosti veľa krásnych úloh, o ktorých som ani nesnívala a dostala som tú možnosť. Tak aj teraz sa moje ciele menia. Som už dospelá žena a matka dvoch detí, takže teraz sú mi bližšie balety, ako Anna Karenina, alebo Dama s Kaméliami.
Ženy, ktoré niečo už v živote prežili. Ja všeobecne rada tancujem a dostala som možnosť vycestovať aj do krajín, ako Japonsko, Čína, Kórea, či Kanada a za to všetko som vďačná. Teraz si to však už neviem predstaviť, keďže život nie je teraz už len o mne, ale aj o mojich deťoch a rodine.”
Ako veľmi ovplyvnili posledné roky pandémie tvoju prácu? Keďže predstavenia neboli povolené, začala si sa venovať niečomu inému? Ako si trávila čas?
Pandémia až tak neovplyvnila môj tanečný život, keďže som bola na materskej a mala som viac času na to, aby som sa venovala deťom a trávila viac času s rodinou. Ja som si to veľmi užila. A nezačala som sa venovať ničomu novému, skôr som konečne spravila veci, na ktoré som nemala predtým čas.”
Práca baletky si vyžaduje obrovskú sebadisciplínu. Prezraď nám na záver, čo teba samú v živote motivuje? Máš nejaký motivačný citát, vetu? A čo ti dáva silu, postaviť sa a ísť ďalej, keď doslova nevládzeš, alebo máš všetkého dosť?
Áno, práca baletky si vyžaduje veľkú sebadisciplínu, a preto je najlepšie si túto disciplínu zakoreniť už v mladšom veku, počas študovania. Potom je to už o to ľahšie, keďže človek to v sebe má a už len na tom pracuje. Ja som veľmi disciplinovaný človek a myslím si, že to je vec, ktorá mi v živote pomáha.
Mňa osobne najviac motivuje to, čo som zažila predtým a tie najťažšie momenty, kedy som to nevzdala. Preto teraz, keď mám ťažké momenty, hovorím si, že to nie je až také zlé a pozerám sa aj na ľudí okolo seba, ktorí to majú náročné, a predsa idú ďalej. Mojím mottom je: “Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.”
Ja verím v svoje sny a viem, že keď človek niečo chce, tak to aj dokáže. Dôležitá je cesta, nielen samotný výsledok. Keďže vďaka ceste nadobudneme skúsenosti a zážitky. A už tými malými krokmi získavame veľké ciele.
Pre mňa sú najväčšou oporou moje deti a môj priateľ, moja rodina. Vždy myslím na nich, ako prídem domov, dostanem to objatie a zabudnem na to zlé. Oni ma posúvajú vpred a dávajú mi silu žiť. Myslím si, že pre každého je rodina to najviac.”
