Romina Kołodziej pochádza z Poľska a hoci nie je originál Slovenka, naše Slovensko a Bratislavu si zamilovala natoľko, že tu žije už viac ako 16 rokov spolu so svojou rodinou.
Pri pohľade na tanec charizmatickej poľskej baletky Rominy Kołodziej máte pocit, že sa nachádzate v rozprávke. Avšak aj ona sama si prešla ťažkým obdobím, ktoré ju zmenilo.
Hoci Romina pochádza z Poľska, jej domovom je už roky práve Slovensko. Tu trénuje, vystupuje a vychováva svoje dve deti spolu s partnerom. Jej život len nedávno ovplyvnila vážna autonehoda, po ktorej netušila, či sa ešte niekedy postaví na javisko.
“Ťažké bolo, že nikto nevedel, či budem po autonehode ešte chodiť, keďže som mala zlomený tretí a štvrtý stavec v driekovej časti.”
Jej slová sa počúvajú ťažko, no Romina to nevzdala. Je obrovskou inšpiráciou a bojovníčkou, ktorá dnes znova chodí a tancuje.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako sa Romina vďaka baletu dostala z Poľska až na Slovensko?
- Čo sa po autonehode zmenilo a, ako sa postavila znova na nohy?
- Ako vyzerá bežný deň baletky?
- Či je strava baletiek naozaj prísna, alebo je to len mýtus?
- Čo pokladá za svoj životný úspech?
- V akej miere zmenila pandémia život baletky?
Ľudia na Slovensku ťa poznajú, ako skvelú baletku, prezraď nám, kedy a kde tvoj príbeh začal a kde všade si pôsobila predtým, ako si sa usadila na Slovensku? A prečo práve Slovensko?
Môj príbeh s baletom začal, keď som mala 9 rokov a mama ma v rámci vyplnenia voľného času prihlásila na krúžok baletu. A práve tam ma objavila jedna učiteľka, ktorá mi povedala o tom, že o tri mesiace budú prijímacie skúšky do prvého ročníka a myslí si, že by som to mohla vyskúšať. Skúsila som a vzali ma.
V Poľsku vyučovanie v baletnej škole trvá 9 rokov a mne sa po troch rokoch vďaka víťazstvu na medzinárodnej súťaži podarilo pokračovať a dokončiť štúdium priamo v Gdansku.
Po škole som dostala príležitosť pôsobiť v Europa Dans Company v Cannes a po Francúzsku. Následne na to som pôsobila rok vo Viedni a práve tam som sa rozhodla, že chcem navštíviť Bratislavu. V tom čase tu bol riaditeľom Emil Bartko a všetko to bola taká náhoda, keďže som neplánovala ísť ani na konkurz do divadla, ale brala som to, ako výlet na to, aby som spoznala prvýkrát Bratislavu.
Počas môjho osobného tréningu ma oslovil Emil Bartko s ponukou pôsobiť SND. A tak od roku 2006 pôsobím v SND a žijem na Slovensku už 16 rokov. Celé to bola náhoda, keďže Slovensko nebolo mojou cieľovou stanicou. A hoci som počas pobytu a pôsobenia tu dostala množstvo ponúk z vonku, stále ma tu niečo držalo a drží dodnes.
Tvoj život ovplyvnila vážna autonehoda, pri ktorej si si zlomila chrbticu. Stalo sa to v deň premiéry jedného z predstavení, kde si hrala, povedz nám o tom viac. Čo všetko sa u teba po autonehode zmenilo?
Áno, mala som vážnu nehodu, vďaka ktorej som dostala druhú šancu na život. Stala sa deň pred premiérou Ivana Hrozného, kde som mala tancovať.
Myslím, že o tej autonehode vie veľa ľudí a práve preto nebudem zachádzať do detailov. Ťažké bolo, že nikto nevedel, či budem po autonehode ešte chodiť, keďže som mala zlomený tretí a štvrtý stavec v driekovej časti.
Ľudia zvyknú prehodnotiť život po akejkoľvek tragédií, bol to aj tvoj prípad? A, ako si sa znova postavila na pódium, keďže ti lekári nedávali šancu na to, že ešte niekedy vôbec budeš chodiť?
Myslím, že každý, kto prežije niečo takéto si uvedomí veľa vecí a zamyslí sa nad tým, čo je v živote naozaj podstatné. Mne to určite otvorilo oči a som vďačná všetkým, ktorých som mala v tom čase okolo seba. Pretože práve táto podpora bola veľmi dôležitá a môžem povedať, že aj vďaka nim som sa postavila znova na nohy a verila, že budem nielen chodiť, ale znova sa postavím na javisko.
Po tej autonehode som mala na javisku úplne nový pocit, akoby som ešte len začínala a aj svoje telo som začala vnímať úplne inak. Myslím, že všetko je to o psychike človeka, ako sa s danou situáciou zmieri.
A keďže ja som veľká bojovníčka, nechcela som to vzdať a chcela som bojovať za svoje sny dokonca. Tancu a baletu som venovala príliš veľa, aby som to vzdala. Roky na škole boli pre mňa naozaj iba o skúškach, štúdiu a súťažiach.”
