"Keď bol môj syn piatak na základnej škole, jedna z jeho spolužiačok mala nádor na mozgu a zomrela. Toto vedel môj syn o rakovine; že zabíja,“ uvažuje Monika 10 rokov potom, čo musela svojmu 11-ročnému synovi povedať, že má rakovinu.
V čase, keď mi diagnostikovali rakovinu, som viedla aktívny život slobodnej pracujúcej matky, ktorá si návštevu „obvoďáka“ musela plánovať minimálne dva mesiace dopredu. Jednoducho, nebol čas.
Neurčité bolesti v žalúdku, ktoré prichádzali a odchádzali, som si vysvetľovala tak, že som si vďaka stresu privodila citlivosť na niektoré potraviny. Dokonca som sa vzdala kávy a lepku! Jedného dňa som, celkom rutinne, prezentovala kolegom kvartálne úspechy našej firmy a prišlo mi zle. Nehorázne zle! Mala som pocit, že omdliem.
Neskôr, v tom týždni, som si všimla, že moja ľavá noha je opuchnutá ako balón. Prsty na nohách mi trčali ako nafúknutá gumená rukavica. Zašla som k lekárovi, ktorý ma upozornil na opuchnuté lymfatické uzliny. Pár dní na to som absolvovala CT vyšetrenie a biopsiu, ktoré všetko potvrdili – mala som rakovinu vaječníkov v 4. štádiu.
