„Je prirodzené, že erotická masáž vytvára medzi klientom a masérkou určitú intimitu, v dôsledku čoho vzniká túžba po objatí či nežnom hladení. Takéto dotyky tolerujeme,“ stojí na stránkach viedenského luxusného salóna, ktorého tajomstvá odhaľujeme vďaka Petre v nasledujúcich riadkoch.
Hlásila si sa na pozíciu „recepčnej“. O aký typ recepcie ide, si sa však dozvedela až na pracovnom stretnutí…
Áno, je pravda, že po pohovore som ponuku odmietla. Mimochodom, inzerát znel: „hľadáme recepčnú do wellness“. (smiech) O čo skutočne ide, som sa dozvedela až na mieste.
Vystrašilo ťa to?
Bola som zaskočená. Rozhodla som sa uprednostniť prácu čašníčky, v ktorej som totálne vyhorela. To bol dôvod, prečo som sa šéfovi zo salóna neskôr ozvala s otázkou, či je miesto recepčnej už obsadené.
Nebolo…
Nie. (smiech)
Ako prebieha pracovný pohovor na takúto pozíciu?
Ako každý iný. Až na to, že namiesto kancelárie som sedela v „pracovnej izbe“ s veľkou posteľou. Inak nič extra, šéf bol veľmi príjemný a aj napriek značnej nadváhe veľmi šarmantný.
Nebola to bieda, rozmar, nerozvážnosť či voľné mravy, ktoré Petru dostali na pozíciu rešpektovanej manažérky v erotickom biznise. Bola to šikovnosť, guráž a nadpriemerná inteligencia, z podstaty ktorej dokázala už ako 26-ročná „ukočírovať“ aj tú najnáročnejšiu klientelu (vrátane politikov, diplomatov, umelcov či lekárov).
Čo bolo podľa teba z hľadiska osobnostných predpokladov rozhodujúce?
Jazyky. Tie boli veľmi dôležité, čím viac, tým lepšie. Totiž, mojou úlohou malo byť menežovanie širokého tímu masériek z rôznych kútov Európy, o rôznorodosti klientov ani nehovorím. Ďalej išlo o klasické otázky, či mám skúsenosti s prácou na recepcii a podobne. A čo sa týka vzhľadu, ten nehral zásadnú rolu. Nehľadali modelku, čo však uprednostňovali, boli mladé baby a tiež nechceli na túto pozíciu zamestnať muža.
Koľko si mala vtedy rokov?
26.
Ide o pomerne chúlostivú záležitosť, zrejme k masážnemu erotickému salónu nevedú značky. Ako teda vyzerá zvonka? Dokážeme priestory „na prvú“ identifikovať?
Salón, v ktorom som pracovala ja, sídlil neďaleko Rathauplatz v centre Viedne a nie, vôbec nebol označený. Vchod sa nachádzal pri dvoch stromčekoch – čo bolo pre klientov poznávacie znamenie.
