Bývalá profesionálna športovkyňa Alexandra Hovancová vymenila šport za nádherné povolanie. Stala sa riaditeľkou Centra pre deti a rodinu v Spišskej Novej Vsi. Jej príbeh, slová a úprimnosť vás chytia za srdce.
Sú však aj veľmi smutné a extrémne náročné okamihy. Ako sa dajú vôbec zvládnuť?
Priznám sa, keďže s tým denne žijem, že si to až tak často nemôžem pripúšťať. Inak by som sa zbláznila a takúto prácu nikdy nerobila. Keď si uvedomíme, že máme dieťa, ktoré bolo zahrabané pod zemou a našli ho až po niekoľkých dňoch. Máme náznaky sexuálneho zneužívania.
Máme matky na dennej báze týrané partnermi, atď. Keby ste si to veľmi pripúšťali, tak tu asi nepracujete. Stále si však myslím, že empatia a ľudskosť v nás musia ostať a musíme s tým vedieť narábať. Ja som to otočila a prijala som to, ako fakt. My sa im snažíme zabezpečiť dobrý život.
Na druhej strane som prehodnotila aj svoj vlastný život. Mnohokrát som si myslela, že nemám dobrý život a myslím si, že aj ľudia v mojom okolí si uvedomili, že žijeme neuveriteľne šťastné a bohaté životy. Pretože niektorí ľudia nemajú naozaj nič a podelia sa. Nemajú zdravie, nemajú domov, bezpečie a väčšina z nás to všetko má a aj tak sa sťažujeme. Uvedomila som si, že zdravie je alfou a omegou všetkého.
Aj ja sa niekedy zasnívam a verím, že napríklad Kristián tu s nami bude stále, kým nebudem stará. Že Terezka určite nebude mať prognózy, ako jej povedali lekári. Veď aj štvorročná Ivanka – žije, hoci každý hovoril, že zomrie. Stal sa zázrak? No jasné, že sa nestal. Raz to príde.
Je krásne snívať a veriť, aj keď vieme, ako veci dopadnú. Niekde v hlave si však treba držať vedomie, že čo je dnes, nebude navždy. Hoci je to ťažké, aj tak mi práca dáva oveľa viac, ako berie. Kým je to tak, viem ju robiť dobre. Sama pred sebou som si však sľúbila, že ak sa jedného dňa zobudím a práca mi bude viac brať než dávať, budem mať dostatok úcty k sebe a k ostatným, a prepustím miesto niekomu inému.
Čo je v náročných momentoch vašou hnacou silou? Ako sa motivujete?
Nikto ma nepresvedčí – mňa, čo som nemala ani na vymaľovanie izieb, že sa nedá niečo dosiahnuť, ak sa snažíte. Ľudia povedia, že sa nám deje veľa dobrých vecí. Nie. To my robíme veľa dobrého pre naše deti a raz za čas sa nám obetavosť vráti. Všetko dobré, čo príde, je však vyvážené niečím zlým. To je životný balans, ktorý platí všade, aj u nás.
V jednu chvíľu sa nám podarilo získať auto a ja som plakala od šťastia. V druhú chvíľu som spolu s ďalšími zamestnancami dostala Covid. Sebaľútosť ma držala asi 3 dni. Ale relatívne dobre sme to nakoniec zvládli. Takže ak to tu mňa nezabilo, tak ma to naopak nakoniec posilnilo. Pokračovanie na ďalšej strane.
