Čas, na aký sa teším celý rok. Leto. Ak sa k nemu pridá dovolenka pri mori, usmiaty manžel po boku a aspoň desať dní sladkého ničnerobenia, tak som spokojná ako mačka na peci.
Východ slnka bol na očakávanie dobrý. Tie farby ma uchvátili. Môjho znenazdajky pri tom pohľade chytilo básnické črevo „Slniečko vychodí, môjho nik nehladí.“ „Sadaj milý sadaj, na piesok turecký, vytiahni majáčik, pozeraj na cecky,“ pokúšam sa nesmelo kontrovať.
Skôr, ako by jeden povedal názov hotela, som mala pred sebou súkromný maják telovej farby. Rukou som ho jemne a pomaly pohladila. Telo si pamätalo včerajší večer bez uspokojenia, a tak sa rýchlo naladilo na peknú rýchlovku. Zbežný pohľad po okolí kvôli prípadným zvedavcov a čierne plavkové nohavičky padli do žltého piesku. On zatiaľ zaujal polohu ležmo na moju obľúbenú jazdeckú polohu.
Stav „to som nečakala“ som zažila dvakrát v priebehu 24 hodín. Za malou dunou sa ma mňa usmievala uvzdychaná suseda z noci, zakývala mi na pozdrav a poslala vzdušný bozk. Videla asi všetko. To manžel naopak nevidel nič, spokojný ležal na piesku a určite ďakoval sám sebe, že sa nechal prehovoriť na ranný výlet so slastným budíčkom.
Pred sebou máme ešte takmer celú dovolenku, ale o tom až nabudúce...
