Čas, na aký sa teším celý rok. Leto. Ak sa k nemu pridá dovolenka pri mori, usmiaty manžel po boku a aspoň desať dní sladkého ničnerobenia, tak som spokojná ako mačka na peci.
Tento rok to vyhralo v ponuke zájazdov Turecko. Pár šiat, veeeľa topánok a plaviek rýchlo naplnilo kufor, a hybaj na letisko. Bezproblémový let a transfer na hotel som ani nepostrehla. Pred očami som sa už videla na pláži, v mori a hlavne v posteli, kde bolo treba dobehnúť zameškané resty za posledné mesiace plné práce.
Na hotel sme dorazili až podvečer, tak sme sa stihli len zložiť na priestrannej izbe, zájsť na chutnú večeru a spoznať večernú atmosféru hotelového rezortu. Popri rodinkách s deťmi tu boli celkom zaujímavé páriky.
„To bola jeho dcéra alebo milenka?“ Opatrne sa pýta manžel.
„Sama neviem, až sa bojím tipovať. Všetko je možné, možno fakt dcéra. Teda, ak ju stihol v dvadsiatke,“ odpovedám.
„Máme pár dní to zistiť,“ žmurkol na mňa.
„Pôjdeš so mnou zajtra ráno na pláž pozerať na východ slnka?“ Skúšam opatrne.
„Ale hej. Pokojne ma zobuď,“ otočil sa na druhý bok a ticho zaspal.
Unavená som zaľahla, ale kvôli hudbe z vonka som nemohla hneď zaspať. V takých situáciach mi vždy pomáha kniha. Pre istotu zatváram okná a balkónové dvere, a jemne pustím klimatizáciu. V čítaní ma po chvíli vyruší celkom známy zvuk. Tlmený, rytmický, vzrušujúci. U susedov sa asi „dejú veci“. Veď nech si užijú, a pokúšam sa čítať ďalej. Pokúšam, ale nejde to. Zvuk za stenou je silnejší ako moja snaha čítať.
