30-ročný Alain Delon sa vďaka talentu a tvrdej práci mohol pýšiť spoluprácami s toľkými významnými režisérmi ako nijaký iný francúzsky herec.
Ak by sme mali vyjadriť Delonov život jedným slovom, napísali by sme samota. Práve tá totiž sprevádzala každý jeho krok vo svete paradoxov, v ktorom podľa vlastných slov už nemá čo robiť…
Delon si vytvoril imidž veľmi disciplinovaného herca (svoju prvú dovolenku si zobral po 8 rokoch nepretržitej práce). V hereckých kruhoch o ňom hovorili, že nie je človek, ale robot.
"Nerád chodím na nudné večierky, mám dojem, že strácam čas, som šťastný len vtedy, keď hrám," citovala v 70. rokoch velikána francúzskeho filmu Milada Michaláčová v časopise Film a divadlo. "Jediné miesto, kde sa cítim šťastný, je u mňa doma. Tam sa vždy rád utiahnem."
O pozornosť médií nestojí, fanúšikom sa vyhýba a zo všetkého najradšej má svoje psy. "Neznášam, keď sa píše o mojom súkromnom živote a keď moje výroky či názory prekrúcajú. Dokonca aj keď čítam takéto hlúposti o niekom, koho si vážim, vtedy viem byť agresívny… no čím viac starnem, tým menej mi na tom záleží. Dôležité sú iné veci," vyhlásil.
OK, profesionalita je jedna vec. Ale výnimočnosť osobnosti tkvie v ľudskosti, v prípade ktorej hrozí svetu akútny nedostatok. "Život mi už veľa neprináša. Už som všetko spoznal a videl. Predovšetkým ale nenávidím túto dobu, je mi z nej na vracanie," povedal pred štyrmi rokmi v rozhovore pre francúzsky týždenník Paris Match herec, ktorého pohľad na svet priviedol až k úvahám o eutanázii.
