Rozmýšľali ste však niekedy nad tým, čo chodí ženíchovi po rozume pri pohľade na nevestu? Nech sa páči, tu je spoveď piatich mladoženáčov.
To je ono! Poďme do toho!
Bol som pripravený na to, aby som si ju zobral za manželku. Bol som vzrušený, šťastný. Nedočkavo som tam postával, chcel som mať už obrad za sebou len aby z nás bol už konečne manželský pár. (Juraj, 31)
Zrazu mi prišlo zle!
Úprimne sa priznám, že moja prvá myšlienka bola: odtiaľto už niet cesty späť. Viem, že to nie je odo mňa pekné, no bolo to tak. Môžem vám povedať, že to bol hrozný pocit. Ako keby som do tej chvíle, než som ju uvidel v plnej kráse, nebol vedomý toho, čo vlastne robím a do čoho to vstupujem. Naše manželstvo prežilo len niekoľko mesiacov, aj to len preto, lebo som strčil hlavu do piesku, nechcel som si priznať, že to nebude fungovať. Dokonca sme odišli aj na svadobnú cestu, na ktorom som trval práve ja. (Edo, 26)
Ako princ z rozprávky
Keď som ju uvidel, zrazu som sa cítil ako rozprávkový princ. Bola taká krásna a nádherná ako ozajstná princezná. A bola to len a len moja princezná. Najkrajšia žena na svete patrila mne. Moje pocity si pamätám dodnes. (Vlado, 37)
