Bývalá profesionálna športovkyňa Alexandra Hovancová vymenila šport za nádherné povolanie. Stala sa riaditeľkou Centra pre deti a rodinu v Spišskej Novej Vsi. Jej príbeh, slová a úprimnosť vás chytia za srdce.
Podľa príspevkov vieme, že ste veriaca, ako reagujete, keď sa vás niekto spýta na to: Ako Boh môže „dopustiť“, že sa narodí ťažko choré dieťa? Veď Boh má byť predsa spravodlivý, deti by trpieť vôbec nemali. Ako tým ľudom odpovedáte?
Prestala som sa pýtať. Moje deti sú výnimočné práve preto aké sú. Ja neznesiem, aby bol tento dom čakárňou na smrť. Napriek tomu si plne uvedomujem, že to tak je.
Ale verím, že namiesto toho, aby sme plakali, aké je to náročné a smutné, tak namiesto toho verím, že deťom máme povinnosť dať, ako ich druhá náhradná rodina – šťastný život. A pevne verím, že sa nám to darí. Možno nie vždy, ale snažíme sa o to spolu s mojimi skvelými zamestnancami.
Čomu sa venujete vo svojom voľnom čase a pričom dokážete najlepšie relaxovať po ťažkom dni?
Ja nemám súkromný život, nič nemusím odstrihovať. Dlho som s tým bojovala, ale teraz som to už prijala. Myslím si, že to nie je práca na dlhé roky a ak už tejto práci nebudem mať čo dať, odídem. Deti však mojou súčasťou budú navždy. Je to tá najkrajšia, najnáročnejšia a najťažšia práca v mojom živote. Deti zo mňa spravili lepšieho človeka a ja som tá, čo im môže ďakovať.
So zamestnancami grilujeme, chodíme na podujatia, stretávame sa aj v súkromí. Snažíme sa spolu prežívať dobré aj zlé, a tak je to správne. Najväčšiu energiu mi dávajú deti. Keď ste vy ten, ktorý vie meniť život týchto detí, to je super, ale nie je to dostačujúce.
Priznám sa, že za prvé dva roky som si vyčerpala asi dva dni voľna. Niekedy pred Covidom som rada cestovala a som obrovský maniak na koncerty, resp. na šnúru koncertov. Mám za sebou koncertné šnúry – za päť dní som dala v troch krajinách tri koncerty. Pokračovanie na ďalšej strane.
