Napriek tomu, že Jana nemohla otehotnieť, vždy vedela, že chce byť matkou. Motivovaná vidinou kompletnej rodiny bola pripravená využiť všetky dostupné spôsoby. Logicky sa tak s manželom Jurajom rozhodli pre adopciu.
Mená v príspevku sú zmenené z dôvodu zachovania dôvernosti.
V otázke výberu pohlavia sme mali s manželom jasno. Bude to chlapček. Naša cesta sa začala v apríli pred šiestimi rokmi, kedy nás na našu žiadosť navštívila sociálna pracovníčka, aby nám položila prvé otázky a skontrolovala náš domov. Následne sme sa zúčastnili série lekárskych vyšetrení a prípravných skupín, kde posudzovali naše morálne kvality, pomohli nám pochopiť zákony adopcie či porozumieť správaniu, ktoré môžu adoptované deti prejaviť.
Navyše, cvičenia nás okrem iného motivovali premýšľať aj o vlastných rodičoch, detstve a o tom, ako chceme vychovávať naše dieťa.Nevysvetľujte si to zle. Proces, ktorý opisujem, je v štádiu rozhodovania sa, či do toho celého (ne)skočiť, skutočne veľmi užitočný.
Po absolvovaní všetkých vyšetrení, sme sa dostali do evidencie osôb, ktoré žiadajú o osvojenie. Pridelený pracovník nám poslal niekoľko profilov vhodných detí, ktoré čakali na adopciu, medzi nimi aj profil malého Milanka.
Keď som ho uvidela, bolo to magické – veľmi ťažko sa to opisuje, ale hneď som vedela, že je pre mňa ten pravý.
Nasledovali rozhovory s Milanovými pestúnmi a personálom zariadenia, v ktorom pôsobil. Pamätám si, keď mi pracovníčka povedala, že môžem ísť do miestnosti, v ktorej sa hral. V tej chvíli so mnou lomcovali emócie. Začala som plakať, celá som sa chvela, až som nakoniec celá červená vybehla von.
Druhý pokus bol úspešnejší. Spočiatku sme Milana navštevovali iba na pár minút, neskôr na pol dňa, až bol z toho celý deň. Na všetko dohliadal psychológ, ktorý hodnotil náš prístup k dieťaťu a vzájomnú interakciu. (V zmysle zákona musí byť maloleté dieťa pred rozhodnutím súdu o osvojení najmenej 9 mesiacov v starostlivosti svojho budúceho osvojiteľa. Počas tohto obdobia osvojitelia lepšie spoznávajú dieťa, zároveň si overujú silu svojej motivácie, pozn. red.)
Každú sekundu nášho spoločne stráveného času som cítila, že je to môj syn. Celý proces trval len niečo vyše roka a pol, vďaka čomu sme nástup do prvej triedy mohli Milankovi zrežírovať my. Každému páru v rovnakej situácii by som adopciu okamžite odporučila. Pocit vychovávať dieťa, hoc aj inej krvi, sa pre nevyčísliteľné benefity lásky nedá opísať!
