Alexandra dennodenne pomáha umierajúcim deťom: Smrť malého dievčatka otriasla každým, no potom sa stalo niečo nádherné!

Bývalá profesionálna športovkyňa Alexandra Hovancová vymenila šport za nádherné povolanie. Stala sa riaditeľkou Centra pre deti a rodinu ...

Bývalá profesionálna športovkyňa Alexandra Hovancová vymenila šport za nádherné povolanie. Stala sa riaditeľkou Centra pre deti a rodinu v Spišskej Novej Vsi. Jej príbeh, slová a úprimnosť vás chytia za srdce.

Fotogaléria

“Keď si uvedomíme, že máme dieťa, ktoré bolo zahrabané pod zemou a našli ho až po niekoľkých dňoch. Máme náznaky sexuálneho zneužívania. Máme matky na dennej báze týrané partnermi.” 

Slová riaditeľky Centra pre deti a rodinu Alexandry Hovancovej sa počúvajú ťažko. Napriek tomu je dobré vedieť, že existujú na Slovensku miesta, kde aj nevyliečiteľne choré deti zažijú láskavú starostlivosť a odbornú opateru. 

Násilie na ženách na Slovensku stúplo
Násilie na ženách na Slovensku stúplo: Odborníčka Mária Víteková hovorí, ako rozpoznať tyrana, ako postupovať a pomôcť Zobraziť článok

V rozhovore sa dozviete: 

  • Čo inšpirovalo mladú ženu k takejto náročnej práci?
  • Ako vyzerá bežný deň s chorými detičkami v Centre pre deti a rodinu?
  • Príbeh dievčatka, ktorý riaditeľku dojal k slzám. Prečo plakali všetci?  
  • Ako sa dá takáto náročná práca zvládať dlhé roky?
  • Ako môžete aj vy týmto, či iným deťom pomôcť?

To, čomu sa venujete, je pre mnohé ženy, matky so zdravými deťmi, nepredstaviteľné. Bez pochyby ste obrovskou inšpiráciou. Prezraďte, ako sa mladá a krásna žena dostane k tomu, aby svoj život spojila s takouto náročnou profesiou?

Začala som, keď som mala 19 rokov. Myslela som si však, že budem mať civilné povolanie a charite v akomkoľvek smere sa budem venovať skôr, ako koníčku, nie, ako hlavnej práci. Vždy som chcela pomáhať iným ľuďom, ale isto nie na pozícii riaditeľky. Chcela som byť reálnym zamestnancom, ktorý je nápomocný a je v kontakte s deťmi.

Čas s deťmi je môj voľný čas, keďže gro mojej práce je práve manažérska činnosť. Okrem toho mám ešte zariadenie pre týrané matky s deťmi. Priznám sa, že je to pomerne náročné, pretože papiere a podobné veci ma až tak úplne nebavia.

Avšak pár rokov dozadu som vyslovila po smrti môjho kamaráta, ktorý zomrel na rakovinu prianie: želala som si pracovať s nevyliečiteľne chorými deťmi či prípadne s týranými ženami. Nakoniec sa mi môj sen splnil.

Môžem pomáhať takýmto deťom a našla som zmysel života práve v tejto pomoci. Žijem si doslova svoj sen, nech to znie akokoľvek romanticky. Vždy sa sama pre seba zasmejem, pretože to, o čom snívam sa mi väčšinou splní.

Viete opísať čitateľkám, čo presne je vašou pracovnou náplňou? 

Túto otázku som si nechala úplne na záver. (úsmev) Ak by sme mali dostačujúce financie tak sú to hlavne papiere a manažérske činnosti. Môj pracovný deň by vtedy mohol mať 8,5 hodiny. Keďže to tak nie je a ja som riaditeľka dvoch tak odlišných zariadení, tak práca pre mňa nikdy nekončí.

Ak nemáte financie, tak ich musíte neustále zháňať. Štát nás financuje, no len na mzdách chýba 70-tisíc ročne. Nie, sú skoro mininálne, len to, čo dostávame, na chod zariadení jednoducho nestačí. Štát totiž nerozlišuje zdravé a choré dieťa.

Všetky ostatné veci ako kozmetika, zdravotné pomôcky, autá a ostatné zháňame cez sponzorov. Pomáha mi však, keď si každý deň pripomeniem pre koho, a prečo túto prácu robím. Pokračovanie na ďalšej strane. 

Lekárka Marianna: Na oddelení dojčiat sme v zime upchávali škáry v oknách, ale na ministerstve zdravotníctva ich mali nové! Zobraziť článok

Pokračovať v čítaní
Viac k téme:
Odporúčame z TIVI.sk
 
});